Vina je zvláštny pocit. Nepríjemný, tichý, lepkavý. Neznie nahlas, nehlási sa o slovo, len tam je a čím viac sa ju človek snaží potlačiť, tým viac sa začne v nejakej forme prejavovať. Najčastejšie začne mať človek problémy so spánkom, začne reagovať podráždene, prípadne začne robiť gestá, ktoré síce vyzerajú na prvý pohľad nevinne, no v skutočnosti sa za nimi skrývajú výčitky svedomia.
Začnú byť prehnane defenzívni
Na prvý pohľad obyčajná otázka…. a odpoveď znie ako obhajoba na súde. Vysvetľovanie, ktoré nikto nepýtal. Argumenty, ktoré prichádzajú skôr, než padne obvinenie. Keď sa človek cíti vinný, často má pocit, že je ohrozený, aj keď nie je. Preto začne reagovať útokom či obranou veci skôr, akoby sa niekto na danú vec pýtal či ho z niečoho podozrieval. Úmyslom človeka, ktorý cíti vinu, je urobiť to vopred a pre istotu, no pôsobí to presne opačne.
Otočia pozornosť na druhých
Na otázku sa odpovedá otázkou, namiesto „urobil som chybu“ príde „a ty si nikdy neurobil nič zlé?“. Je to spôsob, ako presunúť ťažisko viny niekam inam.
Začnú byť nezvyčajne milí
Pocit viny? Náhla starostlivosť. Pomoc. Záujem. Správy typu „len som chcel vedieť, či si v poriadku“. Nie vždy je to manipulácia. Často je to snaha vyvážiť pocit viny niečím dobrým.
Minimalizujú to, čo urobili
Zľahčovanie je jeden z najčastejších obranných mechanizmov. Keď čin zmenšíš, vina sa zdá menšia. Problémom však je, že pre druhého človeka sa tým „zmenšuje“ (inak povedané znevažuje) jeho pocit. A to bolí viac než samotná chyba.
Tvária sa, že nechápu, o čo ide
„Ja fakt neviem, čo myslíš.“ Nevedomosť sa niekedy používa ako štít. „Asi si to zle pochopil.“ Keď nepochopíš, nemusíš reagovať. Nemusíš sa ospravedlniť. Nemusíš niesť zodpovednosť. Lenže mlčanie alebo hrané nepochopenie často prezradí viac než priznanie.
Začnú útočiť
Keď vina príliš tlačí, niektorí ľudia ju premenia na hnev, pretože útok dáva pocit kontroly. A kontrola dáva úľavu. Teda aspoň dočasnú. Zároveň však vytvára vo vzťahu ďalšiu trhlinu, ktorú bude treba neskôr vysvetľovať.
Vyhýbajú sa téme
Keď niekto cíti vinu, často zmení tému rozhovoru, prípadne je ticho. Hovoriť o vine je totiž nesmierne náročné, a preto ju vinní obchádzajú v nádeji, že zmizne sama. Lenže pocity, ktoré sa neriešia, sa nezvyknú stratiť. Len sa presunú inde.
Vina sama osebe nie je zlá. Je signálom, že nám na niečom záleží. Problém nastáva vtedy, keď ju človek odmieta vidieť. Ale priznať si vinu nie je slabosť. A aj keď to býva nepríjemné, často je to jediný spôsob, ako sa prestať správať spôsobmi, ktoré prezrádzajú viac, než by sme chceli.
