Bolo obdobie, keď sa veci diali úplne prirodzene. Nikto nič nemusel zapisovať do kalendára. Stačilo napísať ideš von, stretneme sa o šiestej alebo poďme niekam a život sa jednoducho stal. Spontánnosť bola normálny stav. Človek mal čas, energiu aj akúsi zvláštnu dôveru, že všetko ostatné sa nejako zariadi samo. Nič sa nemuselo plánovať.
Potom prišla dospelosť. A zrazu sa z úplne obyčajných plánov stali logistické operácie. Stretnutie s kamarátmi treba zladiť s prácou, presunmi, únavou, rozpočtom, domácnosťou a niekedy aj s tým, že človek má po tretej poobede sociálnu energiu asi ako vybitý reproduktor. To, čo sa kedysi stalo za dve správy, dnes potrebuje týždeň koordinácie a ešte aj záložný termín.
Stretnutie s kamarátmi
Toto je asi najväčšia klasika. Kedysi sa ľudia stretávali takmer automaticky. Dnes má stretnutie troch dospelých ľudí energiu medzinárodného summitu. Jeden nemôže v stredu, druhý ide na víkend preč, tretí môže len po siedmej, ale len ak nebude pršať, nebude unavený a nič sa mu cestou do toho života nepokazí. A tak sa plánuje, prehadzuje, potvrdzuje. Niekedy sa termín nájde, inokedy sa len otvorí skupinový chat, kde každý napíše, že by rád, a tým sa to na dva týždne skončí.
Obyčajný víkendový výlet
Kedysi stačilo rozhodnutie. Ideme niekam. Sadlo sa na bicykel, do auta, do vlaku alebo len do tenisiek a šlo sa. Dnes aj úplne obyčajný výlet potrebuje plán. Kedy pôjdeme. Či bude otvorené. Kde sa parkuje. Či si treba vziať jedlo. Či tam nebude príliš veľa ľudí. Či sa to vôbec oplatí. Či máme energiu. Či to nebude celé drahé. Či si to vôbec užijeme.
Ísť si len tak sadnúť na kávu
Kedysi to bola tá najjednoduchšia vec na svete. Napísať, zísť sa, sadnúť si, byť chvíľu s ľuďmi. Dnes aj káva potrebuje organizačný talent. Najhoršie na tom je, že samotná káva trvá možno hodinu. No dostať sa k nej vie byť výkon hodný menšieho plánovača.
Dovolenka
Ako dieťa si dovolenkou netrpel. Niekto ju vybavil. Niekto zaplatil. Niekto zbalil pol domácnosti. Ty si len existoval a prípadne si riešil, či si si zobral plavky. Dospelosť z dovolenky spraví samostatný projekt. A najvtipnejšie je, že čím viac sa človek snaží zorganizovať si oddych, tým menej oddychovo to celé pôsobí.
Zavolať niekomu len tak
Kedysi človek normálne zavolal. Bez výčitiek, bez premýšľania, bez toho, aby sa bál, či náhodou neruší. Dnes veľa ľudí najprv napíše, či môže zavolať. Alebo radšej len pošle hlasovku. Aj spontánna komunikácia sa v dospelosti zvláštne formalizuje. Všetci sa rešpektujeme, chránime si priestor a popritom sa trochu vzďaľujeme od tej ľahkosti, ktorú sme kedysi mali.
Ostať dlho vonku
Kedysi sa chodilo domov až vtedy, keď už sa muselo. Dnes sa veľa ľudí pri predstave, že budú večer príliš dlho mimo domu, psychicky unaví ešte pred odchodom. Nie preto, že by sa nechceli baviť. Skôr preto, že komfort domova, sprcha, posteľ a pokoj získali s vekom podozrivo silnú moc. A tak si človek musí plánovať aj spontánnosť. Pôjde, ale len na chvíľu. Príde, ale skôr odíde. Uvidí, ako sa bude cítiť. A už len táto veta je dôkaz, že mladšia verzia seba by sa naňho pozerala s jemným nepochopením.
Na tom všetkom je zaujímavé, že nejde o to, že by ľudia prestali chcieť žiť, stretávať sa alebo niečo zažívať. Skôr sa ich život zaplnil vecami, ktoré si kedysi nemuseli niesť na chrbte. Povinnosti, únava, rozpočty, režim, starosti, práca, mentálna kapacita. Spontánnosť sa nestratila úplne. Len sa z nej stal luxus, ktorý si človek už nemôže dovoliť každý deň.
