Mysleli sme si, že budeme robiť, čo chceme
Dospelosť zvonka pôsobila ako absolútna sloboda. Nikto ťa nenúti učiť sa, upratovať si izbu, ísť von, vrátiť sa domov načas alebo jesť niečo, čo nechceš. Predstava bola jasná: keď budeme dospelí, budeme si organizovať deň úplne po svojom.
A áno, istá forma slobody prišla. Lenže s ňou aj zvláštny fakt, že väčšina dní sa aj tak točí okolo vecí, ktoré človek úplne robiť nechce, no musí. Práca, nákupy, varenie, vybavovanie, termíny, maily, opravy, povinnosti. Dospelosť nie je len o tom, že môžeš. Je veľmi často aj o tom, že musíš. A to je detail, ktorý nám ako deťom nikto nezdôraznil dostatočne tvrdo.
Mysleli sme si, že domov bude vždy uprataný
Ako deti sme často vnímali domácnosť ako priestor, ktorý jednoducho funguje. Veci sa perú, riad sa umýva, jedlo sa objaví, kúpeľňa je čistá, posteľ prezlečená, chladnička doplnená. Nevenovali sme veľa pozornosti tomu, že za tým všetkým stojí práca, ktorú niekto neustále robí.
Až dospelosť človeku ukáže, aké absurdné množstvo energie zožerie obyčajné udržiavanie života v chode. Vysávanie, umývanie, odkladanie, pranie, varenie, nákupy, triedenie odpadu. Zrazu je jasné, že byt sa neuprace sám a čisté uteráky nevyrastú v skrini spontánne. Toto je druh pravdy, ktorý príde neskoro a bolí zvláštne praktickým spôsobom.
Mysleli sme si, že keď vyrastieme, budeme sa cítiť dospelo
Toto je asi najväčší paradox. Ako deti sme predpokladali, že v určitom veku sa niečo prepne a človek sa začne cítiť isto, zrelo, rozumne a dospelo. Namiesto toho veľa ľudí zažíva skôr zvláštny pocit, že síce platia účty, chodia do práce, kupujú si prací gél a riešia vážne veci, no vnútri sa stále cítia trochu ako tínedžeri, ktorí sa len náhodou dostali príliš ďaleko. Dospelosť tak často nie je pocit. Je to len súbor povinností, ktoré človek zvláda, kým sa tvári, že presne vie, čo robí.
