Takmer štyri desaťročia po tom, čo svet obletela správa o výbuchu v Černobyle, vedci konečne rozlúštili jednu z najpálčivejších otázok jadrovej éry. Dokáže ionizujúce žiarenie zanechať trvalú stopu v DNA detí, ktoré sa v čase havárie ešte ani nenarodili? Ako informoval web Sciencealert, hoci sa dlho predpokladalo, že genetické poškodenie končí u priamo zasiahnutých jedincov, medzinárodný tím vedcov pod vedením Bonnskej univerzity priniesol prelomové dôkazy o transgeneračnom prepojení.
Výskum naznačuje, že hoci ľudské telo disponuje opravnými mechanizmami, extrémne dávky žiarenia dokážu v rodičovskej genetickej informácii vyvolať trhliny. Tie sa ako tiché ozveny prenášajú do tiel ich potomkov. Namiesto hľadania izolovaných mutácií sa vedecký tím zameral na špecifický fenomén známy ako zhluky de novo mutácií (cDNMs).
Ide o prípady, kedy sa v tesnej blízkosti v reťazci DNA dieťaťa objavia dve alebo viac mutácií, ktoré sa u rodičov nenachádzajú. Tieto zhluky sú priamym dôsledkom fyzického narušenia DNA rodičov žiarením. Štúdia jasne potvrdila, že u detí osôb vystavených radiácii je počet týchto genetických „kazov“ signifikantne vyšší, čo naznačuje priamu súvislosť medzi dávkou prijatého žiarenia a mierou poškodenia genómu potomstva.
Černobyľ a jeho následky v telách mladých generácií
Analýza sa opierala o sekvenovanie celého genómu u troch špecifických skupín: 130 detí pracovníkov, ktorí likvidovali následky v Černobyle, 110 detí nemeckých operátorov vojenských radarov (vystavených rozptýlenému žiareniu) a kontrolnej skupiny viac než tisícky detí nezasiahnutých rodičov.
Výsledky boli jednoznačné. V kontrolnej skupine bol priemerný počet zhlukov na dieťa len 0,88. U detí „černobyľcov“ toto číslo vyskočilo na 2,65. Aj po štatistickej úprave dát zostal rozdiel medzi skupinami natoľko výrazný, že ho nemožno pripísať náhode.
Mechanizmus tohto poškodenia úzko súvisí s tvorbou reaktívnych foriem kyslíka v tele počas ožiarenia. Tieto vysoko nestabilné molekuly doslova „rozstrieľajú“ vlákna DNA. Ak sa bunka pokúsi tieto zlomy opraviť nedokonalo, v mieste zásahu vznikajú práve spomínané mutačné zhluky.
Výskumníci v publikovanom materiáli uvádzajú, že ide o vôbec prvý jasný dôkaz transgeneračného efektu u ľudí vystavených dlhodobému pôsobeniu nízkych dávok ionizujúceho žiarenia, čím sa prepisujú doterajšie učebnice genetiky.
Vedci ale upokojujú
Napriek mrazivým zisteniam však vedci prinášajú aj upokojujúcu správu: celkové zdravotné riziko pre tieto deti zostáva nízke. Väčšina nájdených mutácií sa totiž nachádza v takzvanej „nekódujúcej“ časti DNA. To znamená, že nezasahujú priamo do génov zodpovedných za tvorbu proteínov, a teda nespôsobujú ochorenia.
Pravdepodobnosť, že by tieto genetické zmeny spustili vážnu chorobu u potomkov, je podľa autorov štúdie minimálna. Prekvapivým faktom je, že vek otca v čase počatia predstavuje pre zdravie dieťaťa štatisticky vyššie riziko mutácií než samotná radiácia skúmaná v tomto prípade.
Štúdia má, samozrejme, svoje limity, ktoré priznávajú aj samotní autori. Keďže k pôvodnej expozícii došlo pred desiatkami rokov, vedci museli pri odhadoch dávok žiarenia vychádzať z historických záznamov a starších prístrojov. Určité skreslenie mohlo spôsobiť aj to, že účasť bola dobrovoľná. Do výskumu sa častejšie hlásili ľudia, ktorí už v minulosti mali podozrenie na negatívne dopady žiarenia na svoje zdravie či zdravie svojich rodín.
Bez ohľadu na tieto premenné je odkaz štúdie jasný. Ionizujúce žiarenie zanecháva v ľudskom genóme jemné, no merateľné stopy, ktoré pretrvávajú generácie. Tento objav opäť zdôrazňuje nevyhnutnosť prísnych bezpečnostných opatrení a neustáleho monitorovania osôb pracujúcich v rizikovom prostredí.
