Veselá krava sa prestala smiať. Populárny zvierací maskot sa prvýkrát za sto rokov svojej existencie prestal rehotať a namiesto rozradostenej tváre vidíme len veľmi vážny výraz. „Seriózne“ balenia Veselej kravy, ktoré sa objavili v obchodoch, obsahujú okrem zmenenej ilustrácie aj nápis „Musíme sa porozprávať“.
O čom sa chce Veselá krava rozprávať? Čo je také vážne, že prvýkrát v histórii sa Veselá krava zmenila na smutnú kravu? Kampaň tvorenú zmenenými obalmi v obchodoch sprevádzajú aj videá na sociálnych sieťach.
Jedno z nich, ktoré bolo zverejnené v utorok, zrejme zodpovedá otázku, čo kravu pripravilo o jej úsmev. Vo verejnosti však namiesto uspokojenia zvedavosti skôr vyvolalo ďalšie otázky.
História značky Veselá krava
Značka Veselá krava patrí medzi najikonickejšie a najrozpoznateľnejšie syrové značky na svete. Jej história sa začala písať v roku 1921 vo Francúzsku, kde ju založil Léon Bel pod názvom La Vache qui rit. Hlavnou myšlienkou bolo priniesť lahodný, jemný a cenovo dostupný tavený syr, ktorý by si mohla vychutnať celá rodina.
Jedným z najvýraznejších znakov značky je jej nezabudnuteľné logo – veselá červená krava. Tento hravý vizuálny prvok vytvoril francúzsky ilustrátor Benjamin Rabier. Zaujímavosťou je, že názov a vzhľad vznikli ako vtipná reakcia na vojenské symboly z obdobia prvej svetovej vojny.

Okrúhla krabička ukrýva jednotlivo balené trojuholníkové porcie, čo zaručuje maximálnu čerstvosť a jednoduchú konzumáciu kdekoľvek – na výlete, v škole či v práci. Postupne sa portfólio rozrástlo o rôzne príchute a varianty, ktoré uspokoja aj rôznorodé chute spotrebiteľov.
Krava je smutná
Veselá krava prestala byť veselou 22. septembra, keď sa na americkom profile značky objavilo prvé z videí, zobrazujúcich zvieracieho maskota v melancholickom rozpoložení. V krátkom klipe Veselá krava sedí počas upršaného dňa sama v reštaurácii, pričom sa zobrazuje nasledujúci text: „Po sto rokoch sa veselá krava prestala smiať. Musíme sa porozprávať.“
Ďalšie z videí, ktoré bolo taktiež publikované 22. septembra, divákovi poskytuje pohľad na Veselú kravu, ktorá sa zádumčivo hojdá na hojdačke v parku a zdá sa, že jej nie je veľmi veselo. „Bojím sa, že nie som dostatočne emocionálne stabilný na to, aby bola Veselá krava tiež smutná,“ znie jeden z komentárov.

Na sociálnych sieťach sa však objavilo aj veľa vtipov na úkor kampane. Viacerí ľudia upozornili na to, že Veselá krava sa prestala smiať po viac ako sto rokoch – obdobie, v ktorom svet zažil veľkú hospodársku krízu, druhú svetovú vojnu a holokaust a aj útoky z 11. septembra 2001. To pre kravu neboli dostatočné dôvody na zvážnenie.
„Ak sa Veselá krava smeje všade, len nie v USA, zdá sa, že je to niečo, čo súvisí s USA,“ hovorí komentár na Instagrame. Niekto skvelo postrehol, že kampaň so smutnou Veselou kravou prebieha len na trhu v USA, čo nemusí byť zanedbateľná informácia.
Uspokojivá odpoveď alebo sklamanie?
V utorok sa Veselá krava podelila o video, v ktorom konečne prináša objasnenie dôvodu svojho nešťastného rozpoloženia. Ženský hlas v klipe vysvetľuje, že krava je smutná preto, že ľudia berú príliš veľa vecí príliš vážne a hádajú sa pre triviálne záležitosti. Krava je z toho zarmútená, pretože verí, že syr by sme mali vedieť zdieľať s ostatnými.
Mnohí považujú takéto vysvetlenie za nezaujímavé a nehodné napínavej kampane. „Úprimne? Som sklamaný,“ znie jeden z kritických komentárov. Viacerí podotkli, že ide v podstate o dobrú myšlienku, len sa ju nepodarilo dostatočne kvalitne zrealizovať.
Iní si reklamnú kampaň so smutnou kravou pochvaľujú: „Tak sa mi to páči. Smelé. A presne to, čo som od značky očakávala.“ V komentároch zaznieva aj mnoho superlatívov ako „najlepšia reklamná kampaň na svete“. Vyzerá to tak, že aj v prípade reklám platí „sto ľudí, sto chutí“ a preferencie jednotlivcov sa výrazne líšia.
Zdá sa, že kampaň ani po veľkom odhalení nie je úplne na konci. V stredu sa na americkom Instagrame Veselej kravy objavil príspevok, v ktorom krava informuje o svojej účasti v šou Jimmy Kimmel Live. Fanúšikovia túžiaci po ďalších odpovediach sa toho určite veľa dozvedia.





















