Veterinár Pavol Valašek: Na uspávanie sa zvyknúť nedá, musíme byť aj amatérski psychológovia (ROZHOVOR)

Prídeš do práce, pohráš sa s mačičkou, poškrabkáš za uchom psa, vyplníš nejaké tlačivá a ideš domov. Jasné, najprv si musel sto rokov študovať, ale teraz sa tvoj svet točí okolo maškŕt, labiek a rozkošne sa lesknúcich ňufáčikov. Stálo to za to. Presne takéto skreslené predstavy majú mnohí o tom, aké to je byť veterinárom. Od reality pritom nemôžu byť vzdialenejšie.

Aká náročná (a podstatne menej mojkacia) táto profesia skutočne je, nám porozprával slovenský veterinár MVDr. Pavol Valašek. Po ukončení štúdia na univerzite v Košiciach ho život zavial do Spojených štátov, dnes však opäť pôsobí na Slovensku. A nie len tak hocikde, ale na bratislavskej klinike VetPoint, ktorú v roku 2007 spoluzaložil.

V dnešnom rozhovore nám prezradil nielen to, čo ho do sveta veterinárneho lekárstva pôvodne vtiahlo, ale aj to, prečo v ňom zotrváva. Ako vyzerajú jeho bežné dni, čo je na tomto povolaní najnáročnejšie a aké rady by poskytol budúcim veterinárom? To všetko sa dozvieš v nasledujúcich riadkoch.

Dobrý deň, v prvom rade sa vám chceme veľmi poďakovať za rozhovor. Prečo ste sa rozhodli pre štúdium veterinárneho lekárstva? Čím vás táto profesia oslovila?

Asi je to klišé, ale ja som kategória splnený detský sen. Už na prvom stupni základnej školy som bľabotal o tom, že budem “zvelolekál” (alebo to bola ešte škôlka?) (smiech) Táto profesia ma oslovila, samozrejme, láskou k zvieratám, a to naozaj nie je klišé, ale zároveň fascinácia medicínou – kráľovnou vied.