6. „Daj pozor, nech nerozbiješ pohár, to by prinieslo nešťastie.“
Vianoce sú sviatky pokoja, kým sa niečo nerozbije. Vtedy sa ozve niekto, kto neomylne pripomenie všetky povery, ktoré k tomu patria.
7. „Toto je ten šalát čo stále?“
Kto iný by to mohol povedať ako otec. On má svoju verziu receptu na „správny“ zemiakový šalát a nikdy mu nechutí ten, ktorý urobil niekto iný.
8. „Kto to všetko zje?“
Vždy to povie niekto, kto si o pár minút naloží tretíkrát.
9. „Nezabudni si dať kostičku z kapra do peňaženky!“
Jedna z tých tradícií, ktorú nikto poriadne nechápe, no všetci ju plnia, lebo „pre istotu“.
10. „Aspoň tento rok nech je pokoj.“
Táto veta zaznie pri stole s rovnakou pravidelnosťou ako zvonenie kostolných zvonov. O pár minút neskôr sa však začína debata o politike, ktorú mama márne skúša zahlušiť koláčmi.
Rodinné Vianoce sú plné týchto malých opakovaní, ktoré sa rok čo rok odohrávajú podľa rovnakého scenára. Sú to vety, ktoré už dopredu vieš naspamäť, aj keby ťa o polnoci zobudili, no napriek tomu ťa neprestávajú baviť. Práve ony robia večer dokonale predvídateľným – až tak, že by si si ich vedel načasovať podľa minúty.
Zároveň v sebe nesú niečo čarovné, čo sa dá vysvetliť len jednou vecou: bez týchto fráz by to jednoducho neboli Vianoce, ale len obyčajná rodinná večera. Možno sa pri nich každý rok uškŕňaš, možno si hovoríš, že by si to tentoraz rád počul inak, no keď tie vety nepadnú, máš zvláštny pocit, že niečo chýba. Sú to malé rituály, ktoré držia pohromade celú sviatočnú atmosféru – a to aj vtedy, keď si už pri tretej porcii šalátu hovoríš, že o rok to bude inak.
