5. „Som v pohode.“
Tichá, strohá veta, často po hádke. Nie je v pohode. Nikto nie je v pohode, keď to musí povedať. V tejto chvíli ti zostáva len dúfať, že sa to nerozvinie do monológu plného „ja len hovorím“ a „nič sa nedeje, ale…“
6. „Nechcem ti do toho kecať, ale…“
Klasické slovenské „ale“. Všetko predtým môžeš vymazať. Samozrejme, že chce kecať. A bude. A veľa. Táto veta je vždy len predohrou k názoru, ktorý príde ako hlavná dávka.
7. „Pokojne povedz svoj názor.“
To znie síce ako pozvanie na otvorený rozhovor, ale v skutočnosti je to pasca. Keď to povie niekto, kto už zjavne má emócie na hrane, priprav sa na výbuch, ak tvoj názor nebude ladiť s jeho očakávaním.
8. „Zavolám ti neskôr.“
Ticho. Večnosť. Nikto nezavolá. Táto fráza patrí medzi najčastejšie používané slovné úteky. Buď niekto nechce hovoriť teraz, alebo vôbec. V oboch prípadoch sa tejto vete nedá veriť.
Slovenský jazyk ako kódovaný systém
Slováci majú špeciálny talent komunikovať nekomunikovaním. Niektoré vety sú len zdvorilostné kulisy, iné sú obranným mechanizmom alebo humorom zamaskovaným výkrikom duše. Nehovoríme priamo – obchádzame, maskujeme, krútime. Možno preto si rozumieme aj bez slov. No niekedy by nezaškodilo prestať hovoriť „už len jedno“ a naozaj ísť domov. Alebo priznať, že sme rozčúlení. Možno by sa nám ľahšie dýchalo.
