Nepamätáme si presný deň, kedy ich niekto vyslovil. Nepamätáme si ani tón hlasu, miestnosť či situáciu. A predsa v nás ostali a usadili sa hlboko. Bez toho, aby sme si to uvedomovali, sa z nich stali vnútorné pravidlá, morálny kompas a brzda zároveň. A niekedy aj hlas, ktorý nás zastaví presne v momente, keď by sme mali ísť ďalej. Niektoré vety, ktoré sme počuli v detstve, majú silnejší dosah, ako by sme si boli bývali mysleli.
„Neplač, nič sa nedeje“
Veta, ktorá mala upokojiť. V skutočnosti naučila ignorovať vlastné emócie. V dospelosti sa potom čudujeme, prečo nevieme pomenovať, čo cítime. Prečo všetko bagatelizujeme. Prečo si myslíme, že naše prežívanie je prehnané.
„Buď rád, že máš aspoň toto“
Porovnávanie, ktoré malo učiť vďačnosti. Často však naučilo uspokojiť sa s málo. Znížiť očakávania. Nežiadať viac. V dospelosti sa potom bojíme pýtať lepšie podmienky, zdravšie vzťahy či vyšší plat. Lebo niekde v hlave beží veta, že by sme mali byť ticho spokojní.
„Čo si o tebe pomyslia ostatní?“
Silný nástroj kontroly. Táto veta presunula pozornosť z vlastných potrieb na vonkajší pohľad. Naučila nás rozhodovať sa podľa reakcií druhých. V dospelosti potom často nevieme, či robíme niečo preto, že to chceme, alebo preto, že to dobre vyzerá.
„Ty na to nemáš“
Možno vyslovená v afekte. Možno zo strachu. Možno ako „realistická rada“. No v hlave dieťaťa sa zmení na definitívny rozsudok. V dospelosti sa potom sami brzdíme ešte skôr, než to skúsi niekto iný. Sebapochybnosť má často veľmi konkrétny pôvod.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
