Vianoce si automaticky spájame s pokojom, príjemnou atmosférou, všeobecnou láskou a spolupatričnosťou. Žiaľ, nie vždy je ľuďom umožnené prežiť tieto sviatky podobným spôsobom. Obzvlášť nie v temných vojnových časoch. Napriek tomu sa počas prvej svetovej vojny v roku 1914 odohralo niečo, čo mnohí nazvali skutočným vianočným zázrakom.
Vojaci, ktorí boli nepriateľmi, odhodili zbrane a vyhlásili neoficiálne prímerie. A rovnako zaujímavé, hoci výrazne menšie prímerie sa odohralo aj počas druhej svetovej vojny. O oboch prípadoch si niečo viac povieme v tomto článku.
Vianočné prímerie uprostred krvavých bojov
Prvá svetová vojna bola svojho času najkrvavejším konfliktom ľudstva, a hoci sa pôvodne čakalo, že bude trvať maximálne štyri mesiace, napokon sa natiahla na štyri roky. Vojaci trávili dni bojom o život v zákopoch a bolo mnoho mŕtvych na všetkých stranách.
Keď ale nastal Štedrý deň roku 1914, v blízkosti belgického mesta Ypry sa stalo niečo nečakané. Nemecké zákopy sa rozžiarili svetlami vianočných stromčekov a vojaci vyvesili cedule s nápisom „Veselé Vianoce“ v nemčine, francúzštine a angličtine.
Nemci na britských vojakov zakričali, že dnes strieľať nebudú. Následne začali spievať vianočné koledy, vrátane najznámejšej piesne Tichá noc. V britských vojakoch to vyvolalo vianočnú náladu a prebudili sa v nich spomienky na sviatky strávené s rodinami, od ktorých boli teraz tak ďaleko.
Spočiatku medzi nimi vládla aj istá nervozita, neboli si istí, čo majú robiť. Keď ale Nemci zo zákopov vyšli neozbrojení a vyzvali Britov, aby tak tiež urobili, bolo definitívne rozhodnuté, že dnes sa bojovať nebude. Vojaci znepriatelených armád sa stretli v takzvanej „zemi nikoho“.
Všetci si priateľsky podali ruky a zaželali si veselé Vianoce. Navzájom si tiež vymenili viacero drobných darčekov: cigarety, konzervy s potravinami, fľaše whisky či pohľadnice. Mnohí sa objímali, rozprávali sa a smiali.
Zahrali si aj futbal
K podobnému prímeriu sa pridali aj vojaci z Francúzska, Belgicka a čiastočne aj Ruska (hoci v ňom – ako pravoslávnom štáte – sa Vianoce oslavujú až v januári). Vojaci si dokonca zahrali viacero futbalových zápasov. Bránky vyznačili čiapkami, rozdelili sa do dvoch tímov a začali hrať.
Niektorí historici tieto tvrdenia neskôr spochybňovali s tým, že pôda bola vtedy zamrznutá a na futbalový zápas nevhodná. Podľa výpovedí vojnových veteránov k nim však skutočne došlo. Poručík Kurt Zehmisch uviedol, že jeden z britských vojakov priniesol na „územie nikoho“ loptu, a čoskoro začala „zábavná hra“.
„Aké to bolo nádherné a zároveň zvláštne,“ spomínal Zehmisch. Pešiak Johannes Niemann podal podobné svedectvo, pričom sa nezabudol pochváliť, že Nemci Angličanov porazili 3:2. Na inom mieste frontu sa zase z víťazstva tešili Škóti, ktorí nad Nemcami vyhrali v pomere 4:1.
Víťazstvo ľudskosti
Prímerie trvalo od 24. do 26. decembra, niekde sa ale predĺžilo až do Nového roka. Keď skončilo, vojaci sa vrátili do zákopov a opäť sa chopili zbraní. Treba povedať, že ich velitelia sa na vianočné prímerie nepozerali práve najprívetivejšie. Vojakov zaň síce nepotrestali, ale dôstojníci dostali príkaz, aby v budúcnosti k žiadnej podobnej udalosti nedošlo.
Považovali ju za zlyhanie disciplíny a podobným prímeriam sa snažili zabrániť tým, že zaviedli pravidelné rotácie jednotiek na fronte. Vojaci tak na jednom mieste strávili len určitý čas, takže nedošlo k nejakému väčšiemu zblíženiu. To sa ukázalo ako účinné opatrenie. Žiadne podobné prímerie sa už totiž počas prvej svetovej vojny neopakovalo.
Informácie o ňom ale priniesli noviny v Spojených štátoch, Nemecku, Taliansku či Veľkej Británii. Zatiaľ čo v USA sa k prímeriu novinári stavali pozitívne, v Nemecku boli vojaci podrobení tvrdej kritike za to, že sa „začali kamarátiť“ s nepriateľom.
Do histórie sa vianočné prímerie zapísalo ako triumf ľudskosti, spolupatričnosti a humanizmu. Na pôsobivosti mu dodalo, že sa odohralo uprostred krvavej a brutálnej vojny, v ktorej aspoň na chvíľu zvíťazila empatia a ľudskosť.
Malé prímerie uprostred pekla druhej svetovej vojny
Hoci v podobne veľkom rozsahu ako v roku 1914 sa už prímerie vo vojnových časoch neopakovalo, máme tu ešte jeden zaujímavý príbeh. Ten síce nie je taký známy, ale zmienku si rozhodne zaslúži. Odohral sa počas druhej svetovej vojny, konkrétne na Vianoce v roku 1944.
Vtedy už bolo jasné, že Nemecko vojnu prehrá. Nemka Elisabeth Vincken a jej 12-ročný syn Fritz žili v meste Aachen, ktoré bolo v tých dňoch cieľom bombardovania spojeneckých armád. Elisabeth sa teda rozhodla presunúť na bezpečnejšie miesto, a to do svojej chaty v lesoch v blízkosti belgických hraníc.
Na Štedrý deň sa ozvalo zaklopanie na dvere. Vonku stáli traja premrznutí vojaci americkej armády. Jeden z nich bol zranený. Počas bojov sa odlúčili od svojej jednotky a v lesoch sa stratili. Keď uvideli Elisabethinu chatrč, v ktorej sa svietilo, rozhodli sa skúsiť šťastie.
Elisabeth pri pohľade na nich na chvíľu zaváhala, ale potom ich pozvala ďalej. Po anglicky síce nevedela, ale s vojakmi sa ako-tak dorozumievala po francúzsky. Začala sa pripravovať vianočná večera. Fritz priniesol zo šopy niekoľko zemiakov, Elisabeth začala piecť kohúta.
Nemci a Američania za jedným stolom
V tej chvíli ale všetci opäť začuli zaklopanie. Elisabeth si najprv myslela, že ide o ďalších Američanov, za dverami ale stáli štyria nemeckí vojaci. Povedali, že sa stratili a sú hladní. Od Elisabeth chceli, aby ich na chvíľu prichýlila. Tej ale nebolo všetko jedno. Vedela, že za pomoc nepriateľovi ľudia často zaplatili najhorším trestom. Elisabeth povedala, že má vo vnútri hostí, ktorí Nemcov neuvidia radi.
„Máte tam Američanov?“ spýtal sa desiatnik prísne. Ona odpovedala: „Je Svätá noc, dnes sa strieľať nebude!“ Vyhlásila, že ak chcú ísť ďalej, musia zbrane nechať pred chatou. Nemci chvíľu váhali, ale napokon súhlasili. Neskôr boli pred chatu vynesené aj zbrane Američanov.
Nálada v chate bola spočiatku napätá, lenže keď sa Nemci trochu zohriali, muži sa uvoľnili. Vojaci položili na stôl niekoľko kúskov ryžového chleba, Američania zase prispeli kávou.
Jeden z nemeckých vojakov bol lekár a ošetril zraneného Američana. Pred večerou sa všetci pomodlili, zaspievali si Tichú noc, najedli sa a uložili spať. Na druhý deň Nemci darovali Američanom mapu a kompas a ukázali im, ako sa čo najrýchlejšie dostanú k vlastným vojakom. Vojaci si potriasli rukami a každá skupinka sa vydala opačným smerom.
„V tú noc pri našom stole sedel Boh,“ hovorila Elisabeth, keď tento príbeh neskôr rozprávala. Zomrela niekedy v 60. rokoch. Fritz Vincken sa po skončení vojny snažil dotyčných vojakov vypátrať, ale bez úspechu. V roku 1995 sa mu však donieslo, že v americkom domove dôchodcov v Marylande žije muž Ralph Blank, ktorý rozpráva rovnaký príbeh ako Fritz.
Keď sa s ním Fritz stretol, zistil, že ide o jedného z vojakov, ktorých prichýlila jeho matka. Vo svojom vlastníctve mal stále kompas, ktorý dostal od Nemcov. „Vaša matka mi zachránila život,“ povedal Fritzovi. Zvyšných vojakov sa Fritzovi vypátrať nepodarilo. Zomrel v roku 2002.
Oba príbehy boli sfilmované
Oba tieto neuveriteľné a ľudské príbehy sa dočkali svojich filmových adaptácií. Prímerie v roku 1914 bolo sfilmované v roku 2005. Drámu Šťastné a veselé natočil Christian Carion.
Hlavné úlohy si zahrali Diane Kruger, Benno Fürmann, Guillaume Canet, Gary Lewis, Dany Boon či Daniel Brühl. Snímka sa dočkala pozitívneho prijatia a odniesla si aj viacero cien, vrátane nominácie na Oscara za najlepší zahraničný film.
Príbeh Elisabeth Vincken ožil v televíznom filme Tichá noc z roku 2002. Režíroval ho Rodney Gibbons a Elisabeth si zahrala Linda Hamilton. Okrem nej sa vo filme objavili aj Matthew Harbour, Romano Orzari, Alain Goulem či James McGowan.
