8. Pamätám si, ako som sa v roku 2004 vrátil domov z vysokej na prázdniny. Naši niekam odbehli, tak som si zapol telku. Akurát tam bežal film Deň po tom a ja som ho dopozeral až do konca. Asi o týždeň neskôr ohlásili, že film akurát vstupuje do kín. Doteraz nechápem, ako sa to mohlo stať. Spätne som googlil programy všetkých staníc, ktoré naši majú, no ani jedna daný film údajne nevysielala. Čudné.
9. Raz sa mi z ruky vyšmykol pohár a roztrieštil sa o kachličky na podlahe. Reflexívne som zavrela oči, no veľmi zreteľne som počula, ako sa rozbil. Povzdychla som si, lebo sa mi teda vôbec nechcelo zametať, otvorila oči a… a nič. Žiadne roztrieštené sklo, žiadne črepy. Pohár jednoducho zmizol.
10. Som si na 99 % istá, že som za bieleho dňa videla človeka, ako sa len tak vyparil. Sedela som v aute a čakala na červenej – semafor mimo mesta, taký, ktorý dá chodcom zelenú len vtedy, ak stlačia tlačidlo. Videla som, ako pred priechodom stojí muž a stláča tlačidlo. Aj to, ako jemu nabieha zelená, zatiaľ čo mne nabehla červená.
Vkročil na cestu a ja som sa na stotinu sekundy obzrela. Keď som sa pohľadom vrátila pred seba, muž bol preč. Relatívne opustená cesta za hranicami mesta, nikde nič, za čo by sa mohol skryť, žiaden roh, za ktorý by mohol zájsť. Potom mi naskočila zelená a ja som sa pomaly pohla. Ako som odchádzala, stokrát som skontrolovala každé spätné zrkadlo, no muža skrátka nikde.
11. Na dovolenke v Grécku som v kaviarni zbadala svojho dedka. Zamával mi cez okno, no kým som k nemu pribehla, zmizol. Neskôr v ten deň mi naši oznámili, že sa pobral na onen svet.
12. Išiel som v noci autom po ceste obkolesenej lesom, keď zrazu moje svetlomety osvetlili obrovského jeleňa. Dupol som na brzdu, zavrel oči a mentálne sa pripravil na zrážku… ktorá nikdy neprišla. Nedalo sa jej nijako predísť, išiel som príliš rýchlo na to, aby som to ubrzdil. Keď som otvoril oči, jeleň sa na mňa značne otrávene pozeral zo spätného zrkadla a následne odcupkal späť do lesa. Bolo to, akoby som prešiel rovno cez neho. Dodnes tomu nerozumiem.
13. Išla som navštíviť kamarátku do susedného mesta. Sedela som v autobuse, na kolenách ruksak, na očiach slnečné okuliare. Pamätala som si to so stopercentnou istotou. O tri dni neskôr som potrebovala svoje slnečné okuliare, no nevedela som ich ani za ten svet nájsť. S manželom sme prehľadali celý dom, dokonca som zavolala kamarátke, či som ich náhodou nenechala tam. Nenechala.
Napokon sme to uzavreli s tým, že som ich asi zabudla v autobuse. Škoda, mala som ich rada, ale čo narobím, povedala som si. Až dokiaľ som ich o dva dni neskôr nenašla ležať na posteli. Na posteli, v ktorej sme spali každú jednu noc! Môj manžel prisahá, že ich tam nedal, a ja mu verím. Jeho výraz tváre, keď sme ich tam našli, totiž hovoril za všetko.
