Vieš si predstaviť, že by si krátko po ich smrti fotil mŕtvoly svojich blízkych? Prípadne, že by si ich „naaranžoval“ tak, aby pôsobili ako živí? A že by si si tieto fotky s radosťou vystavoval doma? Väčšine ľudí asi príde podobná myšlienka úplne bizarná, desivá a morbídna.

Ak by niečo podobné robil niekto z nášho okolia, asi by sme sa naňho dívali veľmi podozrievavo. Faktom ale je, že v takom 19. storočí bola takzvaná postmortálna fotografia medzi ľuďmi (nielen) Európy mimoriadne rozšírená. Prečo to tak ale bolo?

Pamiatka na blízkych

Dá sa povedať, že tu zohralo rolu viacero faktorov. V prvom rade to bol vtedy nový vynález fotografie. Ten si získal veľkú popularitu. Na fotenie si síce vtedy potreboval profesionálneho fotografa, ale pre ľudí išlo o lacnejšiu záležitosť než napríklad portrétovanie (hoci fotografia vo svojich začiatkoch bola výrazne drahšia než dnes). Bol to teda jednoduchý spôsob, ako zachovať pamiatku na svojich blízkych. A to sa týkalo aj mŕtvych.

Treba dodať, že rôzne spôsoby, ako zachytiť mŕtvych príbuzných, existovali už pred vznikom fotografie. Vytvárali sa posmrtné masky z vosku a obľúbené boli aj zmienené portréty. Tie sa ale ukázali byť v porovnaní s fotografiou menej praktické. Trvalo dlhšie, kým ich maliar vytvoril, a aj ten najlepší portrét nedokázal zachytiť realitu tak presne ako fotografia.

Medzi postmortálnymi fotografiami nájdeme jednak zábery, ktoré zachytávajú nebožtíka krátko po smrti. Leží teda na posteli, prípadne v truhle. Tieto výjavy síce na niekoho môžu pôsobiť jemne nepríjemne, ale v zásade na nich nie je nič neobvyklé. Potom tu ale bola druhá metóda – niektorí ľudia si nechceli svojho blízkeho pripomínať fotkou v truhle. Urobili teda niečo, čo sa z dnešného pohľadu zdá nepochopiteľné.