Vojnová kinematografia je plná snímok oslavujúcich hrdinstvo, no sovietska dráma Poď a pozeraj z roku 1985 režiséra Elema Klimova všetky konvencie trhá na kusy. Tento halucinačný zostup do pekla nie je bežným historickým filmom, ale psychologickou, materiálnou a filmovou apokalypsou v priamom prenose. Názov odkazuje na biblické Zjavenie svätého Jána, kde po otvorení štvrtej pečate prichádza Smrť, čo dokonale vystihuje podstatu diela. Klimov diváka nešetrí a servíruje čistý teror, ktorý publikum emocionálne aj psychicky zdevastuje.
Keď film v polovici osemdesiatych rokov debutoval, vyvolal vlnu šoku, na ktorú nebol nikto pripravený. Pred kinosálami v Moskve či Berlíne bežne stávali sanitky, pretože diváci počas premietania omdlievali, vracali alebo podliehali záchvatom paniky. Klimovov realizmus bol taký nekompromisný, že ľudia odchádzali paralyzovaní hrôzou v absolútnom tichu. Snímka sa natrvalo zapísala do dejín ako najdepresívnejší vojnový film, aký kedy vznikol, a dodnes slúži ako ultimátne memento ľudskej krutosti.
O čom je film Poď a pozeraj?
Príbeh sa odohráva v roku 1943 počas nemeckej okupácie Bieloruska a sleduje štrnásťročného dedinského chlapca Flyoru. Na začiatku ho vidíme ako naivné dieťa, ktoré na starom bojisku vyhrabe pušku, aby sa s nadšením pridalo k partizánom.
Flyora túži po dobrodružstve, no namiesto romantického boja ho čaká tá najtemnejšia realita. Snímka detailne mapuje jeho zrýchlenú premenu z čistého chlapca na psychickú trosku kráčajúcu krajinou posiatou mŕtvolami.
Zúfalstvo filmu nespočíva v lacných hollywoodskych efektoch, ale v psychologickom terore a absencii akéhokoľvek pátosu. V celom deji nenájdete moment úľavy či nádej na spravodlivý koniec. Partizáni sú zobrazení ako vyčerpaní ľudia na pokraji šialenstva. Nemci zasa nie sú schematickí zloduchovia, ale chladnokrvná mašinéria, ktorá sa pri upaľovaní civilistov úprimne zabáva a popíja alkohol. Najviac však zasiahne vizuálna premena Flyoru, ktorého tvár pod vplyvom hrôz fyzicky zostarne a pokryje sa vráskami.
Technicky revolučná a brutálna snímka
Klimov využil revolučné postupy, aby diváka vtiahol do chlapcovho utrpenia a nenechal mu únikovú cestu. Využil akustický teror, keď po blízkom výbuchu bomby nechal stlmiť zvuky sveta a nahradil ich neznesiteľným pískaním.
Divák tak prežíva traumu z ohluchnutia a dezorientácie spolu s hrdinom, čo umocňuje pocit bezmocnosti. Postavy navyše často upierajú zrak priamo do objektívu kamery, čím búrajú štvrtú stenu a robia z človeka pred obrazovkou priameho svedka zverstiev.
Za autenticitou filmu stojí skutočnosť, že štáb počas natáčania zachádzal do extrémov, ktoré by dnešné predpisy nikdy nedovolili. Režisér sa rozhodol, že vo väčšine bojových scén nepoužije slepé náboje, ale skutočnú ostrú muníciu.
Keď vo filme vidíme guľky, ktoré kosia stromy tesne nad Flyorovou hlavou, išlo o reálnu paľbu zo samopalov. Mladý neherec bol vystavený obrovskému nebezpečenstvu kvôli obsesii absolútnym realizmom, ktorá nemá v kinematografii obdobu.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
