Čo hovoríte ľuďom, ktorí tvrdia, že prútikom hýbe nevedome samotná ruka?
Viem, že jedným z vysvetlení pohybu prútika je ideomotorický efekt. Nechcem tvrdiť, že takýto jav neexistuje. Z mojej vlastnej skúsenosti však nevysvetľuje všetko, čo pri hľadaní vody vnímam. Pre mňa totiž nie je rozhodujúce iba to, že sa prútik pohne. Dnes dokážem podľa vlastného vnímania lokalizovať priebeh prameňa aj bez neho.
Niekedy na pozemku najskôr označím miesta značkovacími paličkami bez toho, aby som prútik vôbec použil, a až potom si ich s prútikom skontrolujem. Prútik preto nevnímam ako predmet, ktorý vodu hľadá za mňa, ale ako pomôcku, na ktorej sa moja reakcia viditeľne prejaví. Na pozemkoch často stretávam aj ľudí, ktorí prútikárstvu neveria.
Často si odo mňa vypýtajú prútik a skúšajú si ho sami bezvýsledne. Preto občas podržím jednu jeho stranu spolu s nimi, aby mohli cítiť jeho pohyb vo vlastnej ruke. Takéto ukážky robím preto, aby sa ľudia mohli sami presvedčiť, že pohyb prútika je reálny a že ho môžu priamo cítiť.
Existuje podľa vás vedecké vysvetlenie toho, ako prútikárstvo funguje?
Jednoznačné vedecké vysvetlenie toho, čo pri hľadaní vody vnímam, nepoznám. Prútikárstvo je vedeckou komunitou dlhodobo spochybňované a neexistuje všeobecne prijatý fyzikálny mechanizmus, ktorý by vysvetľoval schopnosť človeka týmto spôsobom lokalizovať podzemnú vodu.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom okneJa preto nechcem tvrdiť, že viem, prečo to funguje tak, ako to pri svojej práci zažívam. Mám vlastnú hypotézu, že by človek mohol určitým spôsobom reagovať na veľmi jemné fyzikálne javy súvisiace s horninovým prostredím a podzemnou vodou. Uvažoval som aj o elektromagnetických javoch a tejto téme som sa venoval na svojej stránke. Je to však iba moja pracovná hypotéza.
Kto si vás volá najčastejšie?
Sú to rôzni ľudia, ale podľa môjho odhadu asi 70 percent tvoria zákazníci, ktorým pôvodná studňa vyschla alebo už nemá dostatočnú výdatnosť. Často ma oslovujú aj majitelia nových domov alebo pozemkov, kde nie je dostupný verejný vodovod, prípadne chcú mať vlastný zdroj vody nezávislý od verejnej siete.
Aký bol najťažší pozemok, na ktorom ste hľadali vodu?
Fyzicky sú pre mňa najnáročnejšie veľmi strmé pozemky bez chodníkov, kde sa treba predierať porastom. Náročné sú aj veľké pozemky, najmä keď majiteľ nevie, kde by chcel studňu. Pri pätnástich hektároch je preverenie celého priestoru úplne iná práca než na bežnom pozemku. Najprv tak zisťujem, na čo má studňa slúžiť a kde bude dobre využiteľná.
Líši sa hľadanie vody na západe, v strede a na východe Slovenska?
Rozhodujúce nie je to, v ktorom kraji sa pozemok nachádza, ale aké geologické a hydrogeologické pomery sú priamo v lokalite, kde vodu hľadám. V riečnych údoliach sa môžeme stretnúť so štrkmi, pieskami, ílmi alebo ich vzájomným striedaním.
Na svahoch bývajú zvetrané a rozrušené horniny, inde flyšové súvrstvia, karbonátové horniny, granitoidy alebo horniny sopečného pôvodu. Každé z týchto prostredí má iný spôsob obehu podzemnej vody a iné podmienky na vybudovanie studne.
Stalo sa vám niečo, čo ste si najprv nevedeli vysvetliť?
Áno. Na severe Slovenska som označil miesto na vrt. Po vŕtaní bolo vody dosť, no na tretí deň jej vo vrte výrazne ubudlo. Keď som sa vrátil, pri kontrole označeného prameňa som mal pocit, že prítok je omnoho slabší než pri mojej prvej návšteve.
Jedným z mojich vysvetlení bolo, že vrt pri vŕtaní zachytil vodu nahromadenú v puklinách alebo v porušenej zóne horniny, takže spočiatku sa prítok javil ako výrazný. Po odčerpaní tejto zásoby sa však mohla prejaviť skutočná výdatnosť prítokovej zóny, ktorá bola podstatne nižšia, než sa podľa prvotného prejavu vody počas vŕtania zdalo.
Ako vás prijali vrtné firmy, keď ste začínali?
Keď som začínal, volali ma najmä samotní majitelia pozemkov. Svoje služby som vtedy ponúkal cez inzertný portál a na označovanie miest som používal stále rovnaký typ kolíkov. Postupne si ich začali všímať aj vrtári na pozemkoch, kde následne realizovali studne.
Keď boli vrty na označených miestach úspešné, začali si od majiteľov pýtať kontakt na mňa. Takto sa ku mne postupne dostali aj prvé vrtné firmy. Dnes sa už s viacerými poznám. S niektorými spolupracujem dobre, s inými sa v názoroch rozchádzame.
Prečo sa s niektorými vrtármi rozchádzate v názoroch?
Rozdiely bývajú najmä v tom, ako ja a niektorí vrtári pristupujeme k výberu miesta, hĺbke vrtu a samotnej realizácii studne. Podzemná voda nie je rozložená všade rovnako a aj na jednom pozemku môžu byť miesta s výrazne odlišnými podmienkami.
Niektorí vrtári si pritom vyberú miesto najmä podľa toho, kam sa ľahko dostanú so súpravou a kde sa im bude technicky najjednoduchšie pracovať. Cena vŕtania sa spravidla odvíja od počtu odvŕtaných metrov a finančne náročné môže byť aj samotné vystrojenie studne.
Preto veľmi záleží na tom, kde sa vrt umiestni, do akej hĺbky sa bude vŕtať a ako bude studňa technicky vystrojená. Zákazník môže pri nesprávnych rozhodnutiach zaplatiť stovky alebo tisíce eur navyše a napriek tomu nemusí dostať studňu, ktorá bude dlhodobo dobre fungovať.
Venujú sa prútikárstvu aj mladší ľudia?
Osobne mladých prútikárov nepoznám. Mnohí z tých, o ktorých viem, majú sedemdesiat či osemdesiat rokov. Ja mám 52 a asi patrím k tým „mladším“.
Myslíte si, že prútikárstvo má na Slovensku stále miesto?
Podľa mňa má prútikárstvo na Slovensku stále svoje miesto a je u nás hlboko zakorenené v tradícii. Stáva sa mi, že mladší človek je voči nemu skeptický, ale rodičia alebo starí rodičia mu poradia, aby si pred vŕtaním prútikára zavolal.
Časť ľudí prútikárstvu neverí vôbec, čo chápem. Žijeme vo veľmi materiálne orientovanom svete, v ktorom ľudia prirodzene dôverujú najmä tomu, čo môžu vidieť, zmerať alebo si priamo overiť. Prútikárstvo sa do takéhoto pohľadu na svet nezaraďuje jednoducho, pretože jeho mechanizmus nie je vedecky jednoznačne vysvetlený. Nemôžem od nikoho žiadať, aby tomu veril.
Dá sa podľa vás hľadanie vody prútikom naučiť, alebo sa s tým človek musí narodiť?
Do istej miery sa v tom človek určite môže zlepšovať. Zároveň si však myslím, že na to, aby dokázal vodu vnímať takým spôsobom ako ja, musí mať určitú prirodzenú danosť alebo citlivosť.
Neviem jednoznačne povedať, či je to niečo, s čím sa človek narodí, alebo či to niekto môže vnímať ako dar od Boha. Podľa mňa sa teda dá veľa naučiť a zdokonaliť, ale nie som presvedčený, že by sa každý človek mohol naučiť vnímať vodu rovnakým spôsobom. Keby to tak bolo, pravdepodobne by sa tomu úspešne venovalo oveľa viac ľudí.
Dokážete podľa vlastných slov vnímať vodu aj mimo práce, napríklad počas bežného dňa?
Áno. Z mojej skúsenosti vôbec nezáleží na tom, kde sa práve nachádzam. Keď sa vedome sústredím na podzemné pramene, dokážem ich lokalizovať aj bez toho, aby som stál priamo na teréne nad nimi. Rovnaký vnem mám aj v budovách.
Nemám pritom pocit, že by rozhodovalo, aký materiál alebo koľko podlaží sa nachádza medzi mnou a terénom. Viem, že to znie veľmi nezvyčajne, ale opisujem tým iba svoju vlastnú skúsenosť a to, čo pri takomto sústredení vnímam.
Čo vás na tejto práci drží aj po rokoch?
Voda je podľa mňa jeden z najvzácnejších darov, ktoré nám príroda dala. Mám úprimnú radosť, keď môžem ľuďom pomôcť dostať sa k vlastnému zdroju vody. Dáva mi to pocit, že moja práca má skutočný zmysel, a práve to ma pri nej drží aj po rokoch.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom okneĎakujeme za rozhovor a prajeme všetko dobré!
