Všetci určite veľmi dobre poznáme žabomyšie vojny medzi členmi rodiny, kamarátmi či susedmi. Ich dôvody sú často úplne smiešne a v konečnom dôsledku vždy skončia pri pive alebo kávičke s krémešom. Predstav si však, že by kvôli nevyneseným odpadkom či nadmernému hluku vznikol medzinárodný konflikt.
Vojna je zlá vec. Na hodinách dejepisu nám vyučujúci predstavili kľúčové konflikty svetovej histórie, pričom ich najčastejšími dôvodmi boli boj o moc, vplyv, majetky či postavenie. Nie je však vojna ako vojna. V histórii sa okrem krvavých bitiek odohrali aj také konflikty, ktorých príčiny (alebo aj priebeh) sú naozaj zvláštne.
1. Prasacia vojna
Táto kontroverzia sa začala v roku 1859 na ostrove San Juan. V tom čase tu žili bok po boku americkí osadníci, ktorí sa venovali prevažne poľnohospodárstvu, a britskí občania, ktorí pracovali v spoločnosti Hudson’s Bay Company. Napriek tomu, že spolužitie bolo pokojné, neustále vo vzduchu visel spor o vlastníctvo ostrova.
Prvý a zároveň jediný výstrel tejto vojny zaznel 15. júna 1859. Americký farmár Lyman Cutlar zbadal na svojom pozemku prasa, ktoré mu žralo úrodu. Keďže to nebolo prvýkrát, zlosť v ňom vzrástla natoľko, že prasa zastrelil.
Problémom ale bolo, že zviera patrilo zamestnancovi Hudson’s Bay Company Charlesovi Griffinovi. Toho, samozrejme, nahnevalo, že mu niekto zabil „domáceho miláčika“, o to viac, že to bol Američan. Cutlara teda nahlásil úradom, čo napätie medzi jednotlivými skupinami obyvateľov vyostrilo.
Ostatní Američania na ostrove svojho krajana podporili, pričom americká armáda vyslala na ostrov kapitána Georgea Picketta a asi 70 vojakov. Briti neostali bez odpovede a k ostrovu vyslali vojenské námorné flotily. Napätá situácia, ktorá trvala niekoľko týždňov, nemala riešenie, keďže oba národy si nárokovali na vlastníctvo ostrova.
Keď sa o konflikte dozvedeli vyššie postavení úradníci vo Washingtone a Londýne, okamžite chceli situáciu upokojiť. V októbri 1859 uzatvorili dohodu o rozdelení ostrova – severná polovica bude patriť Britom a južná Američanom. Touto dohodou sa prasacia vojna skončila bez obetí, teda s výnimkou jedného mŕtveho prasaťa.
2. Vojna túlavého psa
Jednou z najzvláštnejších príčin vojnových konfliktov je pes, ktorý neúmyselne spustil medzinárodnú krízu. Vojna zatúlaného psa, v histórii známa aj ako invázia do Petricha, bola vyvrcholením niekoľkoročnej krízy medzi Gréckom a Bulharskom.
Existujú dve verzie toho, ako konflikt začal. Podľa jednej začali incident bulharskí vojaci, ktorí 18. októbra 1925 prekročili grécku hranicu a zaútočili na základňu v obci Belasitca. Druhý dôvod je však oveľa bizarnejší.
Nedorozumenie, ktoré malo za následok smrť približne 50 ľudí, vraj spustilo zastrelenie gréckeho vojaka, ktorý údajne prekročil hranicu do Bulharska, keď naháňal svojho psa na úteku. Streľba sa stala protestným pokrikom pre Grékov, ktorí krátko nato vtrhli do Bulharska a obsadili niekoľko dedín.
3. Vojna o Jenkinsovo ucho
V dejinách je tento konflikt známy ako vojna medzi Veľkou Britániou a Španielskom, ktorá prebiehala v Amerike v rokoch 1739 – 1748. Aj keď bola jej zámienka bizarná, príčina má hlbšie korene a súvisela s obchodnými a územnými spormi britských a španielskych kolónií.
Vzťahy medzi britskými námorníkmi a španielskou pobrežnou strážou v Amerike boli napäté. Pri jednom z incidentov v roku 1731 boli britskí námorníci z lode Rebecca pod vedením kapitána Roberta Jenkinsa obvinení z pašovania. Španieli veliteľa lode zajali, mučili ho a odrezali mu ucho.
Jenkins svoj prípad nechal zapadať prachom až do roku 1738, keď ono spomínané napätie vyeskalovalo do veľkých rozmerov. Jenkins vystúpil pred členmi britského parlamentu, povedal im o svojom prípade a ako dôkaz predložil odrezané rozkladajúce sa ucho. Prípad vyvolal u Britov pobúrenie a toto svedectvo sa stalo zámienkou vyhlásenia vojny Španielskemu kráľovstvu.
Boje sa začali koncom roka 1739 a pokračovali dva roky na Floride a v Georgii, pričom žiadna zo strán nevyšla ako jasný víťaz. Konflikt sa neskôr stal súčasťou rozsiahlejšej vojny o rakúske dedičstvo, ktorá sa skončila až v roku 1748.
4. Vojna zákuskov a toriet
Guerre des Pâtisseries, inak nazývaná aj Zákusková vojna, je konflikt, ktorého názov môže vyvolať úsmev, no v histórii má dôležité miesto. V dejinách je známy ako prvá francúzska intervencia v Mexiku alebo prvá francúzsko-mexická vojna. Vypukla v novembri 1838 po tom, čo francúzske vojská vyslané kráľom Ľudovítom Filipom zablokovali mexické prístavy a dobyli pevnosť San Juan de Ulúa v prístave Veracruz.
Na začiatku existencie Mexickej republiky prebiehali rozsiahle občianske nepokoje. Boje neraz vyústili do ničenia či drancovania súkromného majetku. Francúzsky cukrár známy len ako monsieur Remontel v sťažnosti kráľovi tvrdil, že v roku 1832 mexickí dôstojníci vyplienili jeho obchod v Tacubaya (vtedy mesto na okraji Mexico City). Ako náhradu škody Remontel požadoval 60-tisíc pesos.
Mexičania to, samozrejme, odmietli zaplatiť. Kráľ zúril, pretože Mexiko nedokázalo splatiť miliónové pôžičky, a keďže Mexičania sa zdráhali vyrovnať spôsobené škody, Ľudovít Filip urobil nečakaný krok – vyhlásil vojnu.
Nariadil vykonať blokádu všetkých mexických prístavov v Mexickom zálive od Yucatánu po Rio Grande. V októbri 1838 dorazila do Mexika francúzska flotila a zablokovala mesto Veracruz. Keď Mexičania stále odmietali zaplatiť, lode začali ostreľovať citadelu San Juan de Ulúa .
Nasledovalo niekoľko menších bitiek a do decembra padlo až 250 vojakov. Boje sa nakoniec skončili v marci 1839, keď britská vláda pomohla sprostredkovať mierovú dohodu. Ako súčasť zmluvy boli Mexičania nútení zaplatiť 600-tisíc pesos (namiesto pôvodných 60).
5. Vojna o dubové vedro
Bojovať sa môže naozaj o čokoľvek, bitka o dubové vedro je toho jasným dôkazom. Išlo o konflikt medzi talianskymi mestskými štátmi Modena a Bologna. Legenda hovorí, že skupina modenských vojakov sa jedného večera vkradla do Bologne a ukradla dubové vedro spred jednej z mestských studní.
Vedro ako také nemalo žiadnu hodnotu, no krádežou Modenčania urazili pýchu Bolončanov. Potupení obyvatelia žiadali zlodejov o vrátenie vedra, no tí to odmietli, čo viedlo k vyhláseniu vojny. Akokoľvek epicky a bizarne to znie, tento príbeh je s najväčšou pravdepodobnosťou len mýtom.
Podľa presnejších výskumov a historických informácií sa vedro stalo trofejou po vojne, ktorá v skutočnosti začala kvôli tomu, že Modena dobyla bolonský hrad Monteveglio. Bologna postavila do bitky asi 30-tisíc pešiakov a dve tisícky jazdcov. Modena mala k dispozícii síce rovnaký počet jazdcov, ale len 5-tisíc pešiakov. Napriek šesťnásobnej presile Modenčania v bitke viedli.
Už po pár hodinách vojaci Bologne začali panikáriť, stiahli sa do hradieb a nakoniec utrpeli porážku. Modenčanom sa podarilo dobyť niekoľko pevností a zničiť stavby na rieke Reno, čím mesto odrezali od vody. Aby Bolognu ponížili ešte viac, hneď za hradbami mesta zorganizovali tzv. palio, čo boli „športové zápasy“ medzi mestskými časťami, resp. susednými územiami.
Modenčania palio zasvätili pamiatke „tých, ktorí boli vyslaní na výpravu, a večnej hanbe Bologne“. Ako úplný klinec do rakvy si víťazi ako trofej z Bologne odniesli vedro zo studne v centre mesta. Po uzatvorení mieru Modena vrátila Bologni dobyté pevnosti.
A čo vedro? To nevrátili Modenčania dodnes. V súčasnosti sa jeho replika nachádza v modenskej radnici, pričom originál je uložený vo veži Torre della Ghirlandina v Modene.
6. Vojna kotlíkov
Tento konflikt je zaujímavý z viacerých hľadísk. Okrem toho, že hlavnú úlohu v ňom hrá kotlík, jedinečný je aj tým, že v ňom padol iba jeden výstrel. Vo vojne išlo o konfrontáciu medzi vojskami Svätej ríše rímskej a územím dnešného Holandska, Belgicka a Luxemburska v roku 1784.
Koreň konfliktu pramení v roku 1581, keď sa skupina siedmich nizozemských štátov na severe regiónu rozhodla vzbúriť proti Habsburgovcom a vyhlásila nezávislosť. Vznikla Nizozemská republika, tiež nazývaná Republika siedmich spojených provincií. Kým severné Holandsko si vytvorilo vlastnú republiku, to južné zostalo závislé od Španielska.
Vzťahy medzi vládnucimi španielskymi Habsburgovcami a Nizozemskom boli stále napäté. Jednou z hlavných príčin bola rieka Šelda, ktorú od roku 1585 kontrolovali Nizozemci. Po vzniku skupiny siedmich štátov Nizozemci ústie rieky uzavreli, čím provincie na juhu krajiny utrpeli straty.
Jozef II. žiadal Nizozemcov, aby blokádu odstránili, no tí to razantne odmietali. Panovník teda vyslal k ústiu rieky tri lode, aby problém vyriešili násilím. Nizozemci na svoju obranu vyslali plavidlo Dolfijn a v boji s kráľovským loďstvom sa stretli 8. októbra 1784.
Jediný výstrel tejto bitky vyslali práve Nizozemci smerom k nepriateľskej vlajkovej lodi Le Louis. Podľa tradovaných informácií strela zasiahla kotlík s polievkou v kajute kapitána lode, ktorý sa tak zľakol, že sa rozhodol vzdať bez boja.
7. Whisky vojna
Bizarná vojna, ktorej zbraňou boli fľaše plné alkoholu, bol od 70. rokov minulého storočia až donedávna trvajúci konflikt medzi Dánskom a Kanadou, konkrétne sa týkal ostrova Hans. Ide o malý neobývaný ostrovček s rozlohou 1,3 km3, ktorý leží v Kennedyho prielive medzi Ellesmerovým ostrovom a Grónskom.
Pri popise hraníc v roku 1973 ostalo toto územie akoby visieť vo vzduchu, takže nárok si na neho robili oba štáty. Whisky vojna začala v roku 1984, keď Kanada umiestnila na ostrov svoju vlajku spolu s fľašou kanadskej whisky.
Dánsky minister pre záležitosti týkajúce sa Grónska to nenechal len tak, v tom istom roku sám navštívil ostrov a vedľa dánskej vlajky položil fľašu šnapsu a list s nápisom „Vitajte na dánskom ostrove“. Tak sa začalo niekoľko rokov trvajúce vymieňanie si alkoholických nápojov, čo bolo v konečnom dôsledku len humornou zásterkou pre nikdy nekončiaci boj o územie.
V roku 2022 kanadské noviny The Globe and Mail prišli s informáciou, že Dánsko a Kanada sa dohodli na uzatvorení mieru a vytýčení hraníc na ostrove. Myšlienka ukončenia humornej vojny prišla v čase začiatku ruskej invázie na Ukrajinu a mala byť signálom, že spory o územie sa dajú riešiť aj mierovou cestou.
8. Futbalová vojna
Tento konflikt je v histórii zaznamenaný viacerými názvami. V španielskom origináli ide o udalosť La guerra del fútbol. Účastníkmi tejto krátkej vojny boli Salvádor a Honduras a odohrala sa v roku 1969. Zámienka tentokrát tkvela v športe a súvisela s nepokojmi počas kvalifikácie na MS vo futbale v roku 1970.
V júni 1969 sa Honduras a Salvádor stretli v dvojzápase kvalifikácie na majstrovstvá sveta FIFA 1970. Prvý zápas, ktorý sa odohrával v honduraskom hlavnom meste 8. júna 1969, vyhral domáci tím, čo spôsobilo vášnivé nepokoje medzi fanúšikmi. Nasledoval druhý zápas, ktorý 15. júna 1969 hostil San Salvador. Šťastie opäť viac prialo domácim a hráči Hondurasu odchádzali ako porazení.
Samozrejme, že to ešte viac vyostrilo napätie medzi jednotlivými národmi. Rozhodnúť mal tretí zápas 27. júna 1969 v Mexico City. Stretnutie bolo napínavé až do posledných chvíľ a rozhodlo sa až v predĺžení, v ktorom nakoniec zvíťazil Salvádor.
Napriek zdaniu, že sa vojna týkala len nezvládnutých emócií fanúšikov futbalu, jej príčiny siahajú hlbšie do histórie, súvisia s pozemkovou reformou v Hondurase a problémami s imigráciou v Salvádore. Problémy s migráciou, pôdou, pozemkami a chudobou vyústili do nepokojov a ozbrojených konfliktov medzi týmito krajinami.
V deň futbalového triumfu Salvádor rozpustil diplomatické vzťahy s Hondurasom a začala sa vojna. Boje, našťastie, trvali iba štyri dni, vďaka čomu si konflikt vyslúžil aj názov 100-hodinová vojna. Napriek tomu sa však odhaduje, že o život prišli tisícky ľudí.
