Tento týždeň sa začal veľmi sľubne. Z nejakých nevysvetliteľných príčin mi prišiel preplatok zo sociálnej poisťovne, Tesco zlacnilo moju obľúbenú zmrzlinu, takže hoci budem o týždeň vyzerať ako spuchnutý hroch po vianočných sviatkoch, tak aspoň neskrachujem, a retardované andulky z vedľajšieho balkónu sa rozhodli preložiť stretnutie spevokolu so všetkými operencami zo susedstva až na desiatu ráno. Čo vám poviem, celkom pop*či štart.
A keďže aj počasie sa rozhodlo konečne unormálniť a postrehnúť, že už je fakt júl, aj frajer ma ráno poškrabkal na chrbte na mieste, kde si nedočiahnem a ešte mi nestihlo črevo skrútiť z tých dvoch kíl hrozna, ktoré som včera požrala a myslela si, že je to fajn nápad, mala som naozaj skvelú náladu. Ráno. Potom som sa dobrovoľne odhodlala na to si ju dod*bať. A zavolať na infolinku.
Máme určité problémy s internetom. A pod určitými problémami rozumej nemôžu dva kusy človeka z našej domácnosti (dvojčlennej plus zajac) pozerať naraz video na youtube, lebo vybuchne router. A to je v dvadsiatom prvom storočí zhruba to isté, ako keby si pred osemstotisíc rokmi dvaja neandertálci nemohli naraz opekať kúsok mamuta na tom istom ohni, lebo by zhasol alebo čo (wow, naozaj wow za toto prirovnanie, čo zo mňa vypadlo).
Tak som teda vygooglila číslo infolinky, naťukala ho do mobilu a podpísala zmluvu s diablom, od ktorej niet cesty späť. Dvakrát tam čosi píplo, potom ostalo ticho, robotický hlások mi oznámil, že hovor bude zaznamenávaný a milo ma poprosil, aby som stlačila jednotku, dvojku alebo trojku podľa toho, s čím mám problém. Stlačila som dvojku a reproduktor na mňa vyfľusol najpopulárnejšiu formulku v histórii všetkých infoliniek: „Čakajte, ste v poradí.“
A tak som bola v poradí. Asi dve a pol hodiny. Do ucha mi vrešťala stále tá istá tridsaťsekundová zvučka, opakujúca sa v nikdy nekončiacej slučke, každých päť minút mal robotický hlások potrebu zopakovať, že mám čakať, aby ma ubezpečil, že spoločnosť nezabudla na moju existenciu, len je nadpriemerne vyťažená a ja som si uvedomila, že predtým, ako som sa pustila do tejto masochistickej úlohy, som sa mala ísť najprv vycikať.
Po polhodine sa tridsaťsekundová zvučka na desať sekúnd odmlčala, dala mi planú nádej, že môj hovor bude konečne presmerovaný k nejakému operátorovi a ja možno pri pokuse dovolať sa môjmu ružovému sprostredkovateľovi internetu nezošediviem a potom mi pľasla jednu cez hubu a jednu cez nervy, keď začala nôtiť opäť. Očarená vlastnou naivitou som sa s mobilom na uchu pobrala na záchod.
Po tom, čo som si natrela rožtek s džemom, po tom, čo som zjedla rožtek s džemom a po tom, čo to zo mňa raketovým tempom vyletelo aj s tým včerajším hroznom, som sa ešte desať minút kolísala zo strany na stranu v zvučkovom tranze a potom to niekto zdvihol. „Dobré ráno (ráno bolo, keď som tam volala, teraz už rozhodne ráno nebolo), infolinka vášho ružového sprostredkovateľa internetu, ako vám pomôžem?“ ozvala sa pani v preddôchodkovom veku, o ktorej schopnostiach vyriešiť môj technický problém som samozrejme nepochybovala.
Vysvetlila som jej problém, dvakrát ma prerušila súhlasným „mhm, chápem, to je nepríjemné“ a po mojom zúfalom monológu sa na hodnú chvíľu odmlčala. Akože naozaj na hodnú, ale po tom čakaní predtým mi to už také drastické neprišlo. O to drastickejšie som však znášala tú perlu, čo vypustila z úst potom. „A srdénko, skúšala si vypnúť a zapnúť?“
Keďže srdénko skúšalo vypnúť a zapnúť už asi tisíckrát a bolo to prd platné, milej panej sa očividne minuli nápomocné rady a rozhodla sa problém riešiť inak. „Musím sa poradiť s kolegom, obratom vám potom zavolám na toto číslo,“ povedala a rozlúčila sa. Robotický hlas sa ma pýta, ako by som ohodnotila tento hovor a ja, hoci nie celkom ochotne, stláčam dvojku, lebo mám úctu k starším a tým duplom k takým, čo ma volajú srdénko. Samozrejme, že obratom mi ale nikto nezavolal, tak som sa po hodine odhodlala kontaktovať ich infolinku opäť ja.
Po tom, čo som si na bicykli vybehla kúpiť cigarety do Košíc (som z Bratislavy), splavila Váh a postavila stenu v nemocnici v Kambodži holými rukami, som sa konečne dobojovala k mladému chalaniskovi, ktorému očividne toto ráno uleteli včely. Ale nevadí, aj tak som sa cítila ako keby som po troch rokoch na opustenom ostrove konečne zbadala loď. Z mojej lode sa však vykľul čln bez vesiel a s dierou uprostred a po vete, či som skúsila vypnúť a zapnúť sa začal bleskurýchle rútiť ku dnu. „Áno, skúšala.“
„Tak skúste ešte raz.“
„Skúšala som to už minimálne tristokrát.“
„Dnes?“
„Nie, za poslednú hodinu.“
„Tak to ste ho možno preťažili.“
„Tým, že som ho niekoľkokrát vypla a zapla?“
„Áno.“
„Dobre. Aké sú teda ďalšie kroky?“
„Žiadne, nechajte ho trošku odpočinúť. Ja si tu píšem poznámočku a za hodinu vám zavoláme naspäť.“
Zložil. Hovor som ohodnotila štvorkou.
Uložila som router do postieľky, zakryla ho perinkou, uvarila mu čajík a nechala ho odpočívať. Hodinu, dve… Nikto sa neozýval. Lenže ja som bola odhodlaná tento boj dnes dobojovať. A tak vytáčam číslo infolinky, TRETÍKRÁT, čakám a nevzdávam sa. Dovolala som sa ženskej, čo hovorila slimačím tempom podfarbeným afektom. Najhoršia možná kombinácia. Začala som ju nenávidieť hneď po tom, čo zaj*bala desať minút môjho času len svojou potrebou zopakovať, že hovor je zaznamenávaný. Vtedy som si len povzdychla, teraz už presne viem, prečo ma varovala. Bola si totiž očividne aspoň okrajovo vedomá toho, že keď boh rozdával jebn*tosť, tak sa do radu postavila hneď trikrát. Vysvetlila som jej, že už som dnes volala dvakrát, že už som vypla aj zapla, aj nechala router odpočívať a môj problém pretrváva. „My ale neevidujeme žiadnu poruchu,“ hovorí teta.
„To je pekné, ale očividne nejaká je,“ hovorím ja.
„Ale my nemôžeme opraviť niečo, čo neevidujeme.“
„Dobre, vy neevidujete poruchu, mne nejde internet. Aké sú možné kroky?“
„Mohli by ste ísť na pobočku, možno vám budú schopní pomôcť tam.“
„MOŽNO?!“ začalo mi mykať horným viečkom na pravom oku. Fakt netuším prečo.
„Je to vysoko pravdepodobné.“
„Je vysoko pravdepodobné, že ak mi do dvoch minúť niekto nespojazdní ten *lalala* router, tak s vami rozviažem zmluvu.“
„V tomto štádiu by to pre vás robilo zmluvnú pokutu tristo šestnásť eur.“
„Ale mne nejde internet, za ktorý u vás platím. To znamená, že nie ja nedodržiavam svoju časť zmluvy, ale vy.“
„Je mi ľúto, ale ak chcete prediskutovať podmienky zmluvy, musíte ísť na pobočku.“
„Ja nechcem prediskutovať podmienky zmluvy. Ja chcem, ABY MI IŠIEL INTERNET.“
„Ale my neevidujeme žiadnu poruchu.“
„Môžem prosím hovoriť s niekým kompetentnejším?“
„Obávam sa, že na riešenie vášho problému som kompetentná práve ja.“
„A ako ho teda vyriešime?“
„Mohli by sme ho riešiť, keby nejaký vznikol. My však neevidujeme žiadnu poruchu vášho zariadenia.“
Koniec. Končím. Nevládzem. Mobil vyj*bem z okna ešte skôr, ako sa ma robotický hlas opýta, ako hodnotím tento hovor a uzatváram životnú poistku pre prípad mozgovej porážky. Takže keď budem do tejto spoločnosti plnej schopných a pracovitých ľudí volať najbližšie, tak môj zajac dostane milión a moja duchovná podoba sa postará o to, že puchra „neevidujeme žiadnu poruchu“ sa už do konca života dobre nevyspí!
Titulná fotka: blueocean.ca
