Filmové monštrá sú súčasťou kinematografie už veľmi dlhý čas. Napríklad Godzilla tu s nami je už viac než 70 rokov a neplánuje nikam odísť. Za vznikom tohto obrovského jaštera a iných oblúd sa však skrývajú politické motívy a hlboké umelecké vízie.
V tomto článku sa pozrieme na zopár z nich. Zhodnotíme si skryté myšlienky za King Kongom, Godzillou, Votrelcom a Hellraiserom (Pinheadom). A možno sa pozrieme aj na iné, keďže za každým monštrom sa skrýva niečo viac, než sa na prvý pohľad zdá.
Godzilla – jadrové zbrane a ich následky
Legendárny obrovský jašter Godzilla tu s nami je už ohromných 71 rokov. Jeho pôsobenie v populárnej kultúre nepoľavuje a takmer každý rok dostávame novú snímku s ním v hlavnej úlohe. Či už hovoríme o americkej verzii Monsterverse, alebo o jeho japonskej animovanej či hranej podobe, Godzilla je vždy principiálne v tej istej podobe ako v jej úplne prvom filme.
Gigantický rádioaktívny jašter, ktorý vznikol príčinou atómových bômb. Tento fakt bol priznaný už v prvom filme z roku 1954 a odvtedy zostáva prakticky nezmenený. Godzilla je produktom atómovej bomby vo filme, ale aj v realite. Prvá snímka o veľkom jašterovi totižto vznikla v Japonsku len 9 rokov po výbuchu atómových bômb v Hirošime a Nagasaki.
Okrem toho však mal na vznik Godzilly vplyv aj test vodíkovej bomby v Tichom Oceáne, ktorý ovplyvnil kultúrne povedomie niekoľkých generácií v Japonsku. Godzilla v niektorých filmoch reprezentuje priamočiare zosobnenie sily atómovej bomby, ale aj úpadku civilizácie.
V niektorých snímkach však odzrkadľuje aj prírodnú katastrofu či neschopnosť vlády konať v časoch, keď sa koná apokalypsa – ako v prípade filmu Shin Gojira, kde Godzilla reprezentuje záplavy, ktoré postihli Japonsko v roku 2011, a prekomplikovanú byrokraciu, ktorá nebola schopná nijak chrániť ľudí.
Telo robustného rádioaktívneho dinosaura by sa teda dalo popísať ako zhmotnenie prírody, ktorá sa cíti urazená z grandiózneho prešľapu človeka – ktorý skrotil atóm, základný prvok fyzického sveta, a začal ním ovládať, ale aj ničiť, všetko, čo bolo kedysi sväté. Keď do úvahy vezmeme japonské kultúrne spojenie s prírodou a dáme do toho atómovú bombu, máme tu recept na veľmi vnímavo pocítenú, no brutálne vyjadrenú katastrofu.
Votrelec – fyzické zneužitie
Krvilačný a parazitický mimozemšťan xenomorph patrí taktiež medzi tie najkultovejšie potvory, aké boli kedy vymyslené. Naprieč rozsiahlou sériou Votrelca sa jeho vlastnosti a schopnosti postupne vylepšovali, dopĺňali a upravovali, no v tomto článku sa pozrieme na to, ako sa jeho význam formoval v prvom filme od Ridleyho Scotta.
Scott chcel z pôvodne Béčkovo plánovanej snímky spraviť poriadne Áčkovú záležitosť. Potreboval teda získať vyšší balík peňazí a hlavne lepší dizajn pre titulné monštrum. Jeho hľadanie netrvalo dlho – narazil na knihu zvanú Necronomicon. Išlo o knihu plnú ilustrácií už dnes legendárneho švajčiarskeho grafika H. R. Gigera. Akonáhle Scott uvidel niektoré z grafík, zhodnotil, že toto je jeho monštrum.
Zavolal teda Gigera na pohor a tam bolo dohodnuté, že Giger vymyslí to, ako bude xenomorph fungovať. Následne tento čudácky umelec vytvoril originálny životný cyklus (vajce, pavúk, prasknutie hrudníka, zárodok, dospelý jedinec), ktorý vychádzal z Gigerovej tvorby samotnej.
Giger totižto vo svojich dielach používal mnoho brutálnych a chladných prvkov. Dnes sa už jeho štýl volá biomechanika. Miešal v nich technológie, piesty, zbrane, ozubené kolesá a organické výjavy pohlavných orgánov, elegantných ženských tvarov a pôrodov. Jeho tvorba obsahovala neskutočne veľa temných vízií a metafor na strach z oplodnenia, hrôzu tehotenstva a najviac – nočnú moru, ktorou bol pôrod.
Vznik život sa podľa neho nedal považovať za niečo krásne, pretože si to ľudia príliš romantizujú. Podľa jeho tvorby ide o veľmi násilný a nepríjemný proces. Všade je krv, niekedy môže dôjsť k smrti matky aj potomka a radšej ani nezačnime rozprávať o tom, čo sa vlastne deje v psychologickej a fyzickej sfére – keď je tehotenstvo nechcené a bolo donútené násilným vniknutím do ženy. Presne ako v prípade xenomorpha a jeho životného cyklu.
King Kong – otroctvo a kolonizácia
Quentin Tarrantino v roku 2009 natočil film Nehanební bastardi, v ktorom sa perfektne ilustruje to, čo vlastne legendárna príšera King Kong reprezentuje. Konkrétne je to v scéne, keď sa skupina agentov v krčme dá do hry s nebezpečným nemeckým pohlavárom a spoločne hádajú známe postavy, ktoré majú napísané na svojom čele. Nemecký pohlavár má na čele napísané meno King Kong a postupne sa dostáva k odhaleniu svojej identity.
Pýta sa všetky správne otázky – či prišiel z exotickej krajiny, či bol privezený do Ameriky v reťaziach, či sa jeho návšteva Ameriky vyvinula nesprávnym smerom a nakoniec sa spýta, či je Afričan. Všetko dokonale klaplo – ale nie, v skutočnosti je to King Kong. Táto scéna perfektne ukazuje, aké paralely fungujú medzi obrovskou mytologickou gorilou King Kong a otroctvom.
Mnohí ľudia sa naprieč rokmi vyjadrili, že filmový King Kong je rasistický. Vyobrazenie príbehu a správania Konga ho vykresľuje ako sprosté zviera, ktoré zapríčinilo v Amerike tragédiu. Niektorí ľudia na internete povedali, že to má veľmi rasistický podtón označujúci Afričanov ako dôvod pomalého, ale istého úpadku Ameriky.
Aj keby nešlo o negatívne vykreslenie Konga, stále by tu existovali až príliš silné podobnosti medzi Kongom a príbehom Afričanov v Amerike. Neskoršie filmy od Petera Jacksona a novšie snímky tento atribút z Konga posunuli do úzadia, no stále sú tam.
Hellraiser – temné túžby zvrátených častí ľudskej mysle
Táto metafora sa nachádza v mnohých filmoch, keďže temné predstavy tvoria väčšinu hororových, thrillerových a krimi zápletiek. Záporná postava má vždy nejaké nekalé úmysly, ktoré posúvajú príbeh dopredu. Najlepším príkladom tejto témy je snímka Hellraiser a jej Cenobiti a ich líder Pinhead.
Clive Barker vytvoril svet, v ktorom úchylnosť a temnota dominujú každému kúsku existencie. Každá ľudská hlava obsahuje temné vízie a chúťky, perverzie. Tie sú modernou spoločnosťou síce potláčané a ľudia sú nútení tváriť sa civilizovane, no Hellraiser predstavuje víziu toho, že tieto pudy sa vedia dostať von a vytvoriť monštrá. Spomeňme si napríklad úchylných zločincov alebo zábavky rapera Didyho.
Mnohí ľudia sa po dosiahnutí moci stanú monštrami. Otázkou teda je – nestane sa potenciálne nechutným monštrom hocikto, kto dosiahne moc nad životmi druhých? Hellraiser, samozrejme, pracuje aj s úchylkami ľudstva, keďže väčšina Cenobiteov zbožňuje utrpenie a bolesť – čo reflektuje fakt, že mnohí ľudia si bolesť užívajú. S bolesťou je taktiež spájaná väčšina úchylnejších pôžitkov na zemi.
Séria Hellraiser priamočiaro konfrontuje najtemnejšie časti deformovanej ľudskej mysle, ktorá sa už nemá čoho báť a nemá čo riešiť – iba si užívať pôžitky mäsa.
