Minulý týždeň Slovenskom otriasla vražda dvoch mladých mužov pred podnikom Tepláreň v Bratislave. Tento otrasný čin má na svedomí iba devätnásťročný Juraj. Policajti na každom kroku, vrtuľník krúžil nad mestom. Nehovoríme o akčnom filme, ale o pátracej akcii, ktorá sa v ten deň odohrala. Strelec sa dlhé hodiny úspešne ukrýval a dokonca sa vysmieval našim zložkám na internete.
Navyše pred skutkom zverejnil viac ako 60-stranový manifest. V ňom opisoval svoju hlavnú motiváciu. Príčiny celospoločenských problémov dával za vinu židom a LGBT komunite. Deň pred skutkom napísal na sociálne siete: „Rozhodol som sa.“ Následne v deň incidentu: „Bude to dokonané.“
List na rozlúčku
Už na druhý deň po tragédii sa hovorilo, že Juraj zanechal list na rozlúčku. Ten sa podarilo získať portálu Topky.sk, ktorý ho zverejnil na svojom webe. To, čo sa v ňom píše, je naozaj šokujúce.
List sa začína slovami: „Prichádza čas, vykročím vpred von z dverí bytu a zaútočím na nepriateľa všetkým, čo mám.“ Ako píše v ďalších riadkoch, adresuje ho svojim rodičom, sestre a doposiaľ neznámej žene, ktorú nechcel bližšie popisovať. „Nikdy som jej nič nepovedal. Jej meno sem nenapíšem, lebo to nemá zmysel. Nikdy som nemal odvahu jej povedať, čo som mal na mysli, a preto mi nepríde vhodné ju do tohto zatiahnuť. Jej meno odíde so mnou. Ale pre ňu, ktorej meno viem len ja, prajem si len to najlepšie, dlhý produktívny a úspešný život, bez obáv a smútku. To je všetko.“
Motív svojho zvráteného konania opisuje v nasledujúcich riadkoch: „Prosím, nesmúťte. To, čo robím, robím nie pre seba. Robím to preto, lebo viem, aké plány majú naši nepriatelia. Robím to pre svoj ľud, pre svoj národ, pre svoju rasu.“
Svoje nenávistné, antisemitské a homofóbne názory šíril pravidelne na sociálnych sieťach. Je obrovská škoda, že ho nestihli nezastavil oveľa skôr, ako vzal do rúk zbraň. „Sú vo mne len dve emócie. Radosť z toho, že sa mi naskytla takáto príležitosť zaútočiť na tento okupačný židovský systém, a smútok z toho, že nebudem nažive na to, aby som videl svet po porážke nášho nepriateľa.“
Na záver dodáva: „Môj čas prišiel. Čas prestať kľačať, ale postaviť sa na vlastné nohy. Čas vykročiť vpred a bojovať, aj keby som mal byť posledný Európan, čo tak urobí. Ale ja viem, že nebudem. Aj po smrti budem s vami naďalej, len nie fyzicky. Spomienky, zážitky, tie navždy ostanú. Na zemi sa už nevidíme, ale ja budem na vás čakať na druhej strane, kdekoľvek to môže, alebo nemusí byť. Určite sa raz uvidíme.“
