Upíri patria medzi najznámejšie hororové monštrá. Bledé bytosti so špicatými zubami, ktoré sa živia ľudskou krvou a dokážu sa premeniť na netopiere (prípadne iné zvieratá), majú zaujímavú históriu, o ktorej sme ti priniesli aj samostatný článok.
Zmienili sme sa aj o prípadoch, keď mali údajní upíri vyčíňať aj na Slovensku či v Česku. Pravdaže, dnes by sme asi našli len veľmi málo ľudí, ktorí veria, že sú tieto potvory skutočné. Vedci ich považujú za výsledok bujnej ľudskej imaginácie a poverčivosti.
Faktom ale je, že v minulosti sa na čarodejnice, démonov či upírov nahliadalo úplne inak. Ľudia v stredoveku skutočne v ich existenciu verili a mali rôzne spôsoby, ako sa s nimi vysporiadať. Do hlavného arzenálu boja proti nim patril cesnak, krucifix, svätená voda, hostie či dubový kolík zabodnutý do srdca.
Časté bolo aj spálenie tela. V 18. storočí došlo na území Európy dokonca k nefalšovanej upírskej hystérii. Niečo viac o nej si povieme práve v tomto článku.
Prvé prípady
Najranejšie zápisy o upíroch na európskom území nájdeme v kronike českého benediktínskeho mnícha Jana Neplacha. V takzvanej Neplachovej kronike popísal prípad údajného upíra menom Myslata, ktorý po smrti vstával z hrobu a vraždil dedinčanov. Napokon jeho telo vykopali a spálili, čím sa zamedzilo ďalším zločinom. Tento príbeh sa mal odohrať v roku 1336. V tom čase bola viera v upírov pomerne rozšírená, hoci je pravdou, že prípady upírskej aktivity boli pomerne vzácne.
Strašidelné legendy sa však medzi ľuďmi šírili a v 17. storočí začali naberať na intenzite. Upíri sa podľa mnohých začali objavovať v rôznych kútoch Európy, hlavne v jej východnej časti. O týchto prípadoch sa vo svojich spisoch zmieňuje napríklad francúzsky benediktínsky mních Augustin Calmet.
Podľa neho dochádzalo vo východnej Európe k viacerým útokom upírov, čo len znásobovalo strach obyvateľov. Upíri sa ale stali aj témou medzi vzdelancami a filozofmi. Väčšina z nich sa stavala k ich existencii skepticky, ale boli aj takí, ktorí boli ochotní uznať, že na príbehoch je možno niečo pravdy.
Samotný Calmet považoval svedectvá vystrašených dedinčanov za hodnoverné. Tvrdil, že na to, aby sa dali odmietnuť ako prejavy vyšinutia, boli príliš konzistentné a detailné. Uvádzal napríklad prípad srbského vojaka Arnolda Paolea. Aj on po smrti vstal z mŕtvych a začal škodiť ľuďom. Zabíjal im zvieratá, ktorých krv pil, a neskôr zavraždil aj niekoľkých ľudí. Keď dedinčania jeho telo vykopali, s prekvapením zistili, že sa nerozkladá.
Paolemu dokonca narástli nechty na rukách. Na jeho rakve tiež našli čerstvú krv. Hruď mu napokon prebodli dreveným kolíkom a jeho telo zmrzačili, aby mu zabránili opäť vstať z hrobu. Tento prípad nebol jediný. Skutočná panika vypukla v roku 1721, keď údajne došlo k viacerým útokom upírov vo východnom Prusku. Odtiaľ sa podobné tvrdenia rozšírili až do Habsburskej monarchie a ďalej na východ.
Upíri na Balkáne
Veľa upírskych prípadov pochádza z Balkánu. Jedným z nich je aj podivný príbeh Petara Blagojeviča, ktorý vo veku 62 rokov zomrel, ale podľa dedinčanov sa po smrti vrátil a strašil ich. Boli presvedčení, že Blagojevič sa zmenil na upíra. Atmosféra v dedine bola napätá, šírila sa masová hystéria.
Upíra Blagojeviča dokonca na vlastné oči videla aj jeho manželka. Vraj jednej noci zaklopal na dvere jej domu a požiadal ju, aby mu dala topánky. Žena napokon z dediny utiekla, ale nie kvôli upírovi. Pravdepodobne sa bála nahnevaných spoluobčanov, ktorí ju chceli poslať za jej manželom.
Zlom nastal, keď našli mŕtveho Blagojevičovho syna. Žiadne vyšetrovanie neprebehlo a ani nemuselo, dedinčania dobre vedeli, že je zodpovedný samotný Blagojevič. Keď napokon jeho telo vykopali, zistili, že nepodlieha rozkladu a že upírovi narástli vlasy aj nechty. Viac nebolo treba. Okamžite upírovi prebodli srdce kolíkom a jeho telo spálili.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
