„Všetky postavy znázornené v tomto filme sú čisto fiktívne a akákoľvek podobnosť s osobami žijúcimi alebo nežijúcimi je čisto náhodná.“ Veta tohto, alebo veľmi podobného znenia, sa nachádza takmer v každom filme, ktorý máme dnes možnosť vidieť. Aký je jej zmysel a príbeh?

Dokonca aj tie najdivokejšie fantazijné príbehy obsahujú upozornenie, ktorým štúdio verejnosť upozorňuje na fakt, že príbeh o tom, ako hovoriaci medvedík čistotný s puškou a severský boh hromu bojujú proti mimozemskému tyranovi, sa nezakladá na zážitkoch skutočných osôb. Súčasným trendom je pichnúť tento text až niekam na úplný záver titulkov – kdesi medzi poďakovanie úradom krajiny, kde sa film natáčal, a vyhlásenie o tom, že pri tvorbe nebolo ublížené žiadnemu zvieraťu.

Táto obohraná právna formulka aj napriek svojim drobným variáciám ľuďom rýchlo začala znieť ako stará platňa, a tvorcovia preto už niekoľko desaťročí pridávajú do svojich diel jej komické úpravy:

• Vo videoklipe Thriller od Michaela Jacksona a v komikse Ghostbusters sa spomínajú „všetky osoby žijúce, nežijúce alebo nemŕtve“.

• V úvode protifašisticky ladeného komediálneho skeču od amerického tria The Three Stooges zaznejú ostré slová: „Všetky postavy v tomto príbehu sú fiktívne. Ktokoľvek, kto sa na ne podobá, by mal umrieť.“

• Na obale jednej z videokaziet seriálu Čierna zmija sa nachádza text, ktorý označuje všetky postavy za vymyslené. S výnimkou „Otrasnej škriekajúcej ženskej“, ktorá „veľmi dobre vie, kto to je“.

• Bizarná hra Normality, plná značne nesympatických postáv, nazýva akúkoľvek podobnosť so skutočnými osobami „poľutovaniahodnou“ a „znepokojujúcou“.

• Film Sons of Provo obsahuje upozornenie: „Každá postava v tomto filme je založená na niekom, koho tvorcovia poznajú, teda ak poznáš tvorcov, si v ňom aj ty. Tak nás zažaluj!“

Hoci dnešní filmári a ďalší umelci si dokážu s týmto textom užiť kopec srandy, pôvod tohto upozornenia sa spája s vážnym súdnym procesom z roku 1933. Autori filmu Rasputin and the Empress (1932) boli zažalovaní práve kvôli tomu, že sa asi až príliš nechali inšpirovať skutočnými osobami (v tom čase ešte žijúcimi), avšak výrazne pozmenili ich osudy.

Nepresné vyobrazenie historických udalostí

Ako sa dá z názvu usúdiť, film režiséra Richarda Boleslawského rozpráva príbeh mýtami opradeného mystika Rasputina a jeho vplyve na ruský cársky dvor. Napriek hviezdnemu obsadeniu sa film nezapísal do dejín kvôli svojim umeleckým kvalitám, ale kvôli nepresnému vyobrazeniu historických udalostí a súvisiacemu súdnemu procesu.

Rovnako ako v skutočnosti, aj v Rasputin and the Empress je Grigorij Rasputin vyobrazený ako sedliacky syn, ktorý sa vďaka svojim údajným liečiteľským schopnostiam ocitol až na cárskom dvore Romanovovcov, kde získal veľký vplyv. Šľachtici a poprední politici neboli spokojní s tým, že nejaký „nikto“ bez vzdelania rozhoduje o najdôležitejších záležitostiach ríše, a preto sa ho rozhodli zavraždiť.

V decembri 1916 princ Felix Jusupov s dvomi ďalšími mužmi vlákal Rasputina do svojho domu, kde ho postupne otrávili, niekoľkokrát postrelili a nakoniec hodili do mrazivej rieky. Tak znie najrozšírenejšia verzia, ktorá však býva často spochybňovaná, a existuje mnoho alternatívnych teórií. Jusupov bol odsúdený na domáce väzenie, po páde cárskeho režimu emigroval do Paríža.

Len 16 rokov po Rasputinovej smrti vznikol film, ktorý tieto udalosti prerozprával so značnou mierou voľnosti. To, že sa nedrží faktov, nijako nepripomínal, naopak, hneď v úvode drzo upozorňuje, že: „Niektoré postavy ešte stále žijú – ostatné postihla násilná smrť.“ Tým divákov utvrdil v tom, že ide o hodnoverné svedectvo. Jedinými žijúcimi postavami, ktoré vyobrazené udalosti zažili, boli Felix Jusupov a jeho žena Irina.

Postavy manželov Jusupovcov sa však vo filme vôbec neobjavujú. Hlavným – v prípade filmu jediným – vrahom Rasputina je princ Čegodiev. Bolo jasné, že Čegodiev je očividne inšpirovaný Jusupovom a Irina je vo filme zastúpená jeho manželkou Natašou. Rozbušku predstavovala scéna, v ktorej Rasputin Natašu zhypnotizuje a následne zneuctí.

Vo filme ide o súčasť dlhotrvajúceho konfliktu medzi Čegodievom a Rasputinom. Temný mystik tuší, že princ proti nemu pripravuje sprisahanie, a je presvedčený, že cez Natašu mu dokáže ublížiť. Pri sledovaní filmu mal skutočný Čegodiev – Jusupov tiež potrebu niekomu ublížiť, a to tvorcom filmu.

Šľachtica v exile rozzúrilo vyobrazenie jeho manželky

Jusupov považoval vyobrazenie jeho manželky za nesmierne urážajúce a ponižujúce (s Rasputinom sa Irina osobne nikdy nestretla a nemal príležitosť ju napadnúť). To, že Čegodiev je len premenovaný Jusupov, bolo divákom všeobecne známe a pripomínali to aj dobové recenzie. Dotknutý Rus sa teda rozhodol film právne napadnúť.

Jusupov si najal právničku Fanny Holtzmannovú a spoločne v roku 1933 potiahli spoločnosť MGM pred súd. Za „bojisko“ si zvolili Veľkú Britániu, keďže tamojšie zákony ohľadom ochrany súkromia a dobrého mena boli ich veci najviac naklonené. Proti MGM bol podaný podnet, ktorým Jusupov filmovú spoločnosť obvinil z narušenia súkromia a z ohovárania.

Rýchle súdne konanie

Právnička odviedla skvelú prácu a len po hodine pojednávania súd rozhodol o vine v bode ohovárania. MGM musela Jusupovovi uhradiť škodu vo výške 25-tisíc libier, čo je ekvivalent dnešných dvoch miliónov eur. To je dosť slušná sumička! Film bol stiahnutý z distribúcie na dlhé roky a opätovne bol uvedený až po odstránení problematických scén.

Súd sa vyjadril, že obžaloba by nebola uspela v prípade, ak by film jednoznačne uviedol, že vyobrazené postavy a udalosti sú dielom fikcie. Žaloba zo strany Rasputinovho vraha sa teda stala zlomovým okamihom, vďaka ktorému sa podobné upozornenia stali štandardom až do dnešných dní.

Zdroje: filmstories.co.uk, wikipedia.org