10. Obsluhovala som nemocničné parkovisko. Jedného dňa pred búdkou zastavilo auto. Na sedadle spolujazdca sa matka snažila vytlačiť von budúceho potomka, zozadu jej akýsi príbuzný dával masáž chrbta, zboku ju ktosi ovieval, dve decká sa hrali na mobile a šofér (pravdepodobne otecko) mi s pokojom Angličana, akoby sa nič nedialo, povedal: „Môžem poprosiť lístok?“ Nevedela som, ako reagovať. Tak som im dala to parkovné aspoň zadarmo.
11. Podľa otca mama uprostred pôrodu zahlásila: „Tak a mám toho dosť. Končím. Ideme domov.“ A potom sa snažila postaviť. Ona si to však vôbec nepamätá.
12. Otecka sme načapali počas toho, ako sa snažil vybieliť skrinku s anestetikami. Prišli si poňho policajti. Keď ho odvádzali, opýtal sa, či mu naozaj nedovolia ani raz vidieť svoje dieťa. Na to mal chalan myslieť asi trochu skôr.
13. Opýtali sme sa mamičky, ako chce pomenovať svoje bábo. „Hitler.“
14. Moja mama chodila na tie kurzy, ktoré ťa majú pripraviť na prirodzený pôrod, ale aj tak tam mala anestéziológa, keby náhodou. Prišli silné kontrakcie a ona to vzdala. Otec sa išiel porozprávať s lekárom, vrátil sa na sálu a šepká mame do ucha: „Zlatko, jedna epidurálka stojí 500 dolárov. V hotovosti.“ Asi si myslel, že sa tým niečo zmení, ale mama len zarevala tak, že mu skoro odpálilo bubienky: „TAK CHOĎ NÁJSŤ NEJAKÝ POJ*BANÝ BANKOMAT!!!“
15. Na sále bol s nami otecko aj babka. Všetko prebiehalo hladko, pýtame sa otecka, či chce prestrihnúť pupočnú šnúru, na čo on znechutené odpovedá. „Nie, keď je v miestnosti táto príšera.“ A pohľadom kývol na svoju svokru. Takú hádku, čo sa spustila, sme ešte nevideli.
