Aj vy často cestujete vlakmi? Ono sa síce zdá, že je to tá najlepšia voľba na dlhé trate, no keď si sadnete do vlaku a vlak ešte ani nevyrazil z prvej stanice a už mešká 40 minút, dobrá nálada vás akosi opustí. Lenže toto sa deje tak často, že sme si už na to akosi zvykli. Skôr je prekvapením, ak vlak nemešká.
S vlakmi nemám problém, no v poslednej dobe si začínam myslieť, že vlaky majú problém so mnou. Zakaždým, keď sa rozhodnem pre výber tohto dopravného prostriedku, sa mi neujde lístok zadarmo. Ako študent však naň nárok mám. Niekedy si myslím, že si na všetkých staniciach vylepili moju fotku a dostali príkaz zhora, že mne ho za žiadnych okolností zadarmo dať nemôžu. Smradi!
Keď už sa ale do toho vlaku dostanem, vždy to stojí za to. Na vlakoch milujem rozmanitosť ľudí, ktorých tam dokážete stretnúť. Nájdu sa tam ľudia, ktorí sú opití, triezvi, veselí, ale aj takí, čo plačú. V poslednej dobe sa však okruh ľudí zúžil len na študentov a dôchodcov. Ale ani s takými dôchodcami to nie je až taká sranda.
Raz si prisadol jeden starší pán. Je to tá stará generácia, ktorej pripadá úplne vľúdne, keď kladie citlivé otázky neznámym ľuďom úplne bezprostredne. (Aj ja sa rada socializujem ale odtiaľ – potiaľ) Našťastie som nebola obeťou ja. S mojou povahou by som ho poslala do teplých krajín, no babka s dvoma vnučkami bola asi na jeho vlnovej dĺžke. Dedo si ani nesadol a už spustil: „Odkiaľ ste? Kam cestujete? Ako sa volajú vnučky? Koľko majú rokov? Na akej ulici majú školu? Už máte frajerov? (Tie dievčatá mohli mať tak 6 a 7 rokov.) Aké majú vaši rodičia auto? Prečo tu nie je dedko? Aké knižky čítate? A chodíte aj do kostola?“ Otázky sypal jednu za druhou…
Už mi to nedalo, tak som sa započúvala a pozerala smerom k nim. To si však všimol on a spustil: „Neznášam, keď niekto počúva cudzie rozhovory. Tá mladá generácia nič nevie, len ťukajú do mobilov a hrajú sa. Pozrite sa, aké má to dievča červené oči. A ako myká ústami – veď to má všetko z tých mobilov. Chorí ľudia!“ A ja som len nervózne žula žuvačku a pozerala, kedy mi idú spoje, lebo ten vlak meškal 40 minút. No ale budeš to vysvetľovať niekomu, kto si očividne už spravil vlastný názor?
Raz sme šli s kamoškou do Žiliny. Niekde v Kraľovanoch nastúpila asi 40-ročná pani. Sedela za nami, len z druhej strany otvoreného vagóna. Mohla mať tak cez 40 rokov, možno viac. Pri ženách to človek nikdy nevie s určitosťou povedať. Zrejme mala po štátniciach, pretože nahlas (pre celý vagón) volala s niekým o tom, ako to prebiehalo.
„Dala som to, bolo nás asi 20, no niektorí neobhájili ani svoju prácu, tak nemohli ísť pred komisiu. Išli sme podľa abecedy. Mňa moc nedusili, iba sa ma spýtali, ako sa riedi alkohol.“ V tom momente sme sa obe na seba pozreli a pýtali sa jedna druhej, z čoho tá ženská vlastne štátnicovala. Toto isté zopakovala ešte siedmim ľuďom, ktorí jej volali. Prisahala som, že ak to zopakuje ešte raz, vstanem a pôjdem sa jej opýtať, ktorý debil by už len riedil alkohol. Vďaka Bohu, už jej nikto nevolal. Stále nám však vŕtalo hlavou, čo tá teta študovala.
Zaujímavé sú aj outfity ľudí, ktorí sa pri výbere oblečenia vedia zrejme dobre odviazať. Čakala som v uličke, lebo som nenašla voľné miesto. Vlak zastal a dovnútra nastúpila asi 16-ročná dievčina. Vôbec by som si ju nevšimla, ale ten typický výraz tváre (ej kej ej Nikola) sa prehliadnuť jednoducho nedal.
Neviem síce, čo to je dnes za módu, ale budiš. Dievčina mala rifľové kraťasy zarezané až do hrubého čreva a v nich zapravené nejaké čierne tričko s otvorom presne tam, kde ho bolo najmenej treba. Väčšinu hrudného koša teda nechránilo od zbytku sveta nič iné, len kúsoček priehľadnej látky. Prsia trojky a bradavky ako futbalové ihrisko teda videli všetci. Keď prechádzala uličkou, otáčali sa hádam ešte aj operadlá na sedadlách, dokonca aj ženy. Jednému staršiemu pánovi sa ušlo aj za ucho po tom, čo si lačný pohľad na mladé mäsko všimla jeho manželka.
Toto sa mohlo stať niekde v Trnave. Sadla som si pred skupinku podgurážených chalanov. Stále chodili do reštauračného po plechovkové pivá. Neboli príliš hluční, ale knihu som čítať nemohla, tak som len sledovala výhľad z okna vlaku. Zrazu po zemi podo mnou niečo začalo tiecť. Najprv som si myslela, že je to pivo, no keď začali ľudia vo vagóne dvíhať nohy a zapchávať si nos, pochopila som, že to pivo asi nebude.
Jasné, že sa týpek, ktorý sedel za mnou, sa úplne na pána dogrcal. Urobil to tak rafinovane, aby si to nikto nevšimol. Nuž, to, že pri grcaní nevydávaš zvuky, ešte neznamená, že za sebou nenecháš smrad a bordel na podlahe. Tak som si vzala veci a šla hľadať ďalšie miestečko na sedenie alebo aspoň normálny vzduch na dýchanie.
Tento príbeh si budem pamätať snáď do smrti. Prisadli si ku mne dve šesťdesiatničky. Smiali sa, že si už ani nepamätajú, kedy išli naposledy vlakom. Jedna sa spýtala tej druhej: „A starému si hovorila, že ideme na víkend do tých kúpeľov?“ Druhá jej odpovedala: „Nie, ani on mi v poslednej dobe nehovorí, kam chodí“. A tak sme cestovali a rozprávali sa až do ďalšej stanice.
Práve tam však nastúpil ten jej „starý“ aj s mladou milenkou do rovnakého vagóna. Riadne prekvapenie. Také trhanie vlasov som tuším ešte ani nevidela. Najhoršie na tom bolo to, že si nevedel, či sa chceš pridať, chceš híkať, hrať mŕtveho chrobáka, alebo utekať čo najďalej preč, aby sa jedna neušla aj tebe.
Titulná fotka: depositphotos.com
