90. roky neboli na Slovensku charakteristické len závanom slobody, ktorý prišiel po páde komunistického režimu. V nepokojných rokoch sa k slovu začali dostávať aj brutálni mafiáni a organizované zločinecké skupiny. Tie mali často kontakty na špičky vtedajšej politiky, tajnú službu či políciu.

V tomto článku si predstavíme 5 brutálnych mafiánov, ktorí na Slovensku pôsobili v 90. rokoch a ktorí za sebou zanechali mnoho vyhasnutých životov. Napokon za svoje zločiny zaplatili sami, všetci sa stali obeťami popráv svojich konkurentov.

1. Vladimír „Tuti“ Daniš

Vladimíra „Tutiho“ Daniša a jeho brata Jozefa „Papasa“ Daniša môžeme bez debaty označiť za jedných z prvých mafiánov, ktorí začali na Slovensku pôsobiť po páde komunizmu. Tuti Daniš rozhodne nepatril k zločincom, ktorí by sa svoje činy snažili nejako prehnane skrývať. Bol to vulgárny a primitívne agresívny človek, ktorý sa púšťal do konfliktu prakticky s každým, na koho natrafil.

Pokladníkom v baroch bral peniaze, bil taxikárov, ktorým neplatil, znásilňoval akékoľvek ženy, ktoré mu padli do oka. Kto sa vzoprel, dostal bitku. Daniš a jeho brat boli postrachom Bratislavy, ich brutálne a primitívne metódy im zároveň narobili mnoho nepriateľov.

Boss banskobystrického podsvetia Mikuláš Černák sa v jednej chvíli neudržal a vyhrážal sa Danišovi zabitím. Ten sa mu ale len vysmieval. Rovnako pochodil člen gangu sýkorovcov Róbert Lališ. Ten mal Danišovi dohovoriť, ale Daniš si nenechal od nikoho rozkazovať a Lališovi uštedril niekoľko rán päsťou do tváre.

Černák a Lališ sa následne rozhodli, že nepohodlného mafiána odstránia. Osudným sa mu stal 6. júl 1995. Vladimír Daniš a jeho brat Jozef vyleteli do povetria len krátko po tom, čo nastúpili do svojho auta.

2. Eduard Dinič

Eduard Dinič a jeho brat Róbert Dinič patria k ďalším neslávne známym menám v zozname brutálnych slovenských mafiánov. Obaja boli bývali športovci (venovali sa karate), po páde komunizmu pracovali ako vyhadzovači na diskotékach. Bossom a hlavou mafiánskej skupiny, ktorá bola aktívna v Bratislave, bol práve Eduard.

Išlo o agresívneho muža, ktorý sa vyznačoval častými výbuchmi zúrivosti. Stačila mu pritom aj tá najmenšia zámienka. Išlo o jedného z vôbec prvých výpalníkov v Bratislave. Týmto spôsobom si prišiel na slušné peniaze a postupne skupoval viaceré bratislavské podniky.

Diničovi a jeho gangu neboli cudzie znásilnenia žien tých mužov, ktorí s nimi nechceli spolupracovať, vraždy či brutálne bitky. Dokonca sa hovorilo, že Eduard Dinič bol zrejme jediný mafiánsky boss, ktorý si dovolil vyfackať vtedajšieho riaditeľa Slovenskej informačnej služby Ivana Lexu.

Diničovci sa neskôr dostali do sporu s gangom sýkorovcov. Na ich čele vtedy stál Róbert Lališ a v Diničovcoch videl konkurentov, ktorí by ho mohli odstaviť od moci. Padlo teda rozhodnutie na ich likvidáciu. Eduarda Diniča zabili v máji roku 1998. Na Zlatých pieskoch, kadiaľ Dinič prechádzal, zakopali 6 kíl trhaviny TNT. Eduardov brat Róbert dokázal svojmu ortieľu unikať ešte štyri mesiace, ale napokon ho v októbri 1998 zastrelili, pričom zahynul aj jeho ochrankár.

3. Róbert Holub

Róbert Holub bol zakladateľom mafiánskej skupiny Holubovci, ktorá bola aktívna hlavne v Košiciach a na východe Slovenska. Holub sa zameriaval hlavne na vyberanie výpalného, vydieranie, ale nezastavil sa ani pred fyzickými útokmi, brutálnym mučením a vraždami. Vlastnil niekoľko podnikov vrátane erotického salóna Evelyn a hovorilo sa, že práve z neho má kompromitujúce materiály na viacerých vplyvných ľudí.

Holub mal kontakty na rodinu Rezešovcov a tvrdilo sa, že chce získať miesto v dozornej rade vo Východoslovenských železiarňach, ktoré vtedy ovládal práve Alexander Rezeš. Tomu sa to ale vôbec nepozdávalo. Holubov vplyv silnel a tak sa stal – ako viacerí mafiáni pred ním aj po ňom – nepohodlným pre konkurenciu. Podľa Mikuláša Černáka si Holub začal až príliš „vyskakovať“, navyše ho Černák chcel nahradiť Karolom Kolárikom.

Prvý pokus o Holubov atentát sa uskutočnil 22. septembra 1997. Maskovanému strelcovi sa ale zasekla zbraň. Holub mal podozrenie, že strelcom bol Alojz Kromka, takže uniesol jeho brata Jána a násilím sa z neho snažili vypáčiť, kde sa Alojz skrýva. Ján sa však s bratom už dlhšie nestýkal a o jeho živote nič nevedel. Jeho „výsluch“ sa skončil dvomi výstrelmi do hlavy. 24. septembra 1997 Černák Holuba zavolal pod falošnou zámienkou do Bratislavy. Tvrdil, že mu prezradí, kde sa Kromka ukrýva.

Holub dorazil aj so svojím spoločníkom Štefanom Fabiánom do baru Amadeus, kde ich oboch zastrelil nájomný vrah Jozef Roháč.

4. Miroslav Sýkora

Zakladateľ mafiánskeho klanu sýkorovcov, Miroslav Sýkora, na Slovensku vybudoval pravdepodobne prvú sieť organizovaného zločinu, založenú na sofistikovanejších metódach. Sýkora rozhodne nebol primitívny agresor ako mnohí jeho predchodcovia. Naopak, vystupoval vždy slušne a pokojne. Jeho spôsoby boli premyslenejšie, ale vo svojich dôsledkoch nemenej brutálne. Zo študijných čias mal kontakty na mafiánov v Rusku a neskôr sa stal bossom bratislavského podsvetia.

Sýkorovci vyberali výpalné, obchodovali s drogami, nechávali sa najímať na vraždy a spolupracovali s ďalšími organizovanými zločineckými komunitami, ktoré na Slovensku pôsobili, vrátane ruských či ukrajinských gangov.

Sýkorova skupina patrila k najbrutálnejším klanom v histórii Slovenska. Zrejme mal kontakty aj na námestníka Slovenskej informačnej služby Jaroslava Svěchotu. Tajná služba výčiny sýkorovcov totiž viac-menej ticho tolerovala. Dokonca si u Milana Sýkoru mala objednať vraždu Róberta Remiáša, ktorý tvrdil, že práve SIS sa podieľala na únose syna prezidenta Michala Kováča.

Ako väčšina mafiánov, aj Miroslav Sýkora sa stal obeťou popravy. Údajne za ňou mal byť spor s mafiánom Petrom Križanovičom ohľadom deľby koristi z lúpeže. Hovorí sa tiež, že Sýkora začal mať neprimerané požiadavky na vtedajšiu politickú moc aj špičky SIS. Miroslava Sýkoru napokon 6. februára 1997 zastrelili aj spolu s jeho ochrankárom.

5. Tibor Pápay

Tibor Pápay, hlava mafiánskeho klanu pápayovcov, patril k najobávanejším zločincom na Slovensku. Dokonale zvieral a ovládal južné Slovensko, najmä Dunajskú Stredu. Zločineckým aktivitám sa začal venovať hneď po tom, ako bol v roku 1990 prepustený v dôsledku amnestie. Spočiatku sa jeho skupina orientovala na podvody či pašovanie tovarov a drog, neskôr svoju „pôsobnosť“ rozšírila o výpalníctvo, vydieranie a vraždy.

Pápay bol podľa všetkého posadnutý peniazmi a pre ich zisk dokázal ísť aj cez mŕtvoly. Nerobilo mu žiadny problém niekoho zabiť. So svojou skupinou sa podieľal na vraždách desiatok ľudí, tzv. bielych koní. On a jeho kumpáni sa nezastavili ani pri likvidácii iných mafiánov, pričom ich podozrievali aj z toho, že boli zapletení do vraždy Róberta Remiáša. Zároveň mal Pápay dobré vzťahy s námestníkom SIS Svěchotom, kontakty mal aj v radoch polície.

Jeho vyčíňanie sa tak prakticky vôbec neriešilo a nevyšetrovalo. Pápay sa neštítil ničoho, južné Slovensko sa pred ním triaslo v strachu. Ktokoľvek sa mohol stať terčom Pápayovho hnevu a – ak mal šťastie – skončil v nemocnici s niekoľkými zlomeninami. Pápay sa stal neslávne známym aj kvôli brutálnym vraždám, ktorými sa zbavoval „neposlušných“ vo vlastných radoch.

Jeho smrť patrí doteraz k najkrvavejším mafiánskym popravám na Slovensku. Došlo k nej 25. marca 1999 v reštaurácii Fontána v Dunajskej Strede. Pápay a deväť jeho kumpánov v podniku hrali karty, keď dnu vstúpi traja muži prezlečení za policajtov. Všetkým prikázali, aby si ľahli na zem a na Pápaya a jeho skupinu začali strieľať z automatických zbraní. Vypálili asi 113 striel. Pápay s ôsmimi ďalšími zomreli hneď na mieste, jeden človek skonal pri prevoze do nemocnice.