Je smutné, ak sa otcom dieťaťa stane niekto, kto o rodičovstvo nejaví žiaden záujem: „Svadba v 20 rokoch, rozvod v 25, po narodení syna. Nevhodný a nezrelý výber partnera. Nemal k dieťaťu žiadny vzťah, považoval ho za príťaž a začal piť, utekal do krčmy, aby nemusel byť s nami doma. Chcela si bábo, tak sa staraj…“
Ak sa nefungujúce manželstvo rozpadne, treba to považovať za pozitívnu vec. Presne tak to vníma táto komentujúca: „Nevydržalo, po šiestich rokoch sa teraz rozvádzam, a šťastnejšia byť nemôžem. Svadbu som mala v osemnástich.“
Niekedy je to jednoducho komplikované
Nie všetko je čierno-biele. Niekedy je človeku ťažko veci pomenovať a jednoznačne zodpovedať, či je šťastný alebo nie: „V devätnástich sme kupovali dom, v dvadsiatke svadba, prvé dieťa v 25 rokoch, druhé v 32 rokoch. Sme spolu 16 rokov. Som šťastná? Neviem. Nešťastná, to nie.“
Je škoda, že ľudia sú často donútení robiť veľké životné rozhodnutia pod tlakom nepriaznivej socioekonomickej situácie. Ak by bolo bývanie dostupnejšie, mladá žena by si ľahko zaobstarala vlastný byt a jej rozhodovanie by vyzeralo inak: „Vydávala som sa v osemnástke, pretože som potrebovala vypadnúť od rodičov. Manželstvo vydržalo 7 rokov. Mám z neho dve dcéry.“
Rovnakú skúsenosť podrobnejšie rozoberá ďalšia komentujúca: „To bol aj jeden z mojich motívov, vydať sa hneď po maturite, aby som vypadla od rodičov. Niežeby som s nimi mala zlý vzťah, ale problémom bol absolútny nedostatok súkromia v malom byte. Inak ako svadbou to bolo spoločensky nemysliteľné, že by som s niekým skúsila žiť ‚na psiu knižku‘. Výchova skôr z 19. storočia ako z konca 20.“
Aj manželstvo, ktoré sa skončí rozvodom, sa dá považovať za príjemne strávený čas a životnú lekciu: „Vydávala som sa po siedmich rokoch vzťahu v 21 rokoch, rozviedli sme sa po 10 rokoch manželstva. Bol to pekný vzťah, neľutujem nič. Ale vyrástli sme na úplne iných ľudí.“
