Existujú pozvania, ktoré človeka úprimne potešia. A potom sú tu tie druhé. Tie, pri ktorých sa síce usmeje, odpovie niečo neurčité a navonok pôsobí milo, no v hlave mu už beží jediná myšlienka: Ako sa z toho dostať bez toho, aby vyzeral ako necitlivý človek? Pravda je jednoduchá. Veľa ľudí nevie povedať obyčajné nie. Nie preto, že by boli falošní. Skôr preto, že nechcú nikoho sklamať, uraziť alebo pôsobiť nepríjemne. A tak namiesto normálneho odmietnutia prichádzajú výhovorky.
„Ešte dám vedieť“
Toto je kráľovná všetkých výhovoriek. Nie je to áno, nie je to nie, je to pohodlná sivá zóna, v ktorej si človek kupuje čas a ticho dúfa, že sa situácia vyrieši sama. Možno sa plán zruší. Možno sa na to zabudne. Možno sa stane niečo, vďaka čomu už nebude musieť klamať aktívnejšie.
„Ešte dám vedieť“ je veta, ktorú si veľa ľudí osvojilo do dokonalosti. Znie slušne, otvorene a dokonca skoro zodpovedne. V realite však často znamená len jedno. Nechce sa mi, no zatiaľ nemám odvahu to povedať nahlas.
„Uvidím, ako budem stíhať“
Táto výhovorka patrí medzi tie inteligentnejšie. Opiera sa o pracovný život, povinnosti a všeobecnú dospelácku vyťaženosť, takže pôsobí úplne legitímne. Veď kto dnes nestíha. Kto nemá veľa vecí. Kto nevie, čo bude o tri dni večer.
V skutočnosti si ju človek často povie už v momente, keď veľmi dobre vie, že by technicky stíhal úplne v pohode. Len sa mu nechce meniť domáce oblečenie, presúvať sa cez mesto a predstierať spoločenskú energiu, ktorú jednoducho nemá.
„Necítim sa úplne vo svojej koži“
Veľmi silná veta. Jemná, ťažko napadnuteľná a zároveň dosť neurčitá na to, aby sa v nej dalo schovať čokoľvek. Môže znamenať únavu, bolesť hlavy, zlú náladu, vyčerpanie aj úplnú nechuť komunikovať s ľuďmi. A práve preto funguje tak dobre.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
