Vymyslel vlastnú krajinu, aby ju potom predal: Toto sú traja najväčší klamári histórie, ktorým slovenskí politici nesiahajú ani po päty

Dejiny ľudstva sú plné vojen, objavov a politických prevratov, no rovnako fascinujúcu kapitolu píšu príbehy mužov a žien, ktorí dokázali ohnúť realitu vo svoj prospech. Kým bežní ľudia sa boria s každodennou pravdou, géniovia podvodu a kráľovskí klamári pochopili základnú slabosť ľudskej psychiky: túžbu veriť rozprávkam, chamtivosť a slepú úctu k autoritám.

Najúspešnejší klamári histórie nepotrebovali zbrane ani armády. Stačila im neotrasiteľná sebadôvera, charizma a dokonalá znalosť ľudskej povahy. Toto sú príbehy troch mužov, ktorí posunuli hranice nemožného – predali architektonickú dominantu Paríža, vymysleli si prosperujúci štát na druhom konci sveta a pretvorili vlastnú minulosť na hollywoodsky mýtus.

Victor Lustig: Muž, ktorý dvakrát predal Eiffelovu vežu

Keď sa povie meno „Gróf“ Victor Lustig, historici white-collar zločinu zbostria pozornosť. Tento rodák z vtedajšieho Rakúsko-Uhorska, narodený v roku 1890 v dnešnom Česku, bol stelesnením elegancie, hovoril piatimi jazykmi a disponoval desiatkami falošných pasov.

Svoju kariéru začínal ako podvodník na zaoceánskych parníkoch, kde bohatým cestujúcim predával takzvanú „rumunskú skrinku na peniaze“ – drevené zariadenie s mosadznými gombíkmi, ktoré vďaka premyslenému valčekovému mechanizmu údajne dokázalo pomocou „rádia“ vytlačiť presnú kópiu stodolárovej bankovky.

Trik bol v tom, že skrinka pracovala pomaly – jednu bankovku „tlačila“ šesť hodín. Kým stihol mechanizmus vydať tretiu (ktorá už vnútri nebola schovaná), Lustig bol s tisíckami dolárov od naivného kupca dávno v inom meste.

Plánovanie veľkolepého podvodu

Jeho absolútne majstrovské dielo však prišlo v máji roku 1925, keď sa ocitol v Paríži. Pri čítaní novín narazil na krátky článok, ktorý rozoberal obrovské finančné náklady na údržbu Eiffelovej veže. Reportáž dokonca okrajovo spomínala, že verejná mienka by sa možno priklonila k jej rozmontovaniu a predaju do šrotu. V Lustigovej hlave okamžite skrsol plán.

Nechal si vyrobiť falošné hlavičkové papiere s oficiálnou pečaťou francúzskeho ministerstva pošty a telegrafov. Následne rozoslal pozvánky piatim najväčším obchodníkom so šrotom v Paríži na prísne tajné stretnutie v luxusnom hoteli Hôtel de Crillon. Predstavil sa im ako zástupca generálneho riaditeľa ministerstva.

V uzavretom salóniku im s vážnou tvárou oznámil šokujúcu správu: kvôli inžinierskym chybám a neúnosným nákladom bolo prijaté tajné vládne rozhodnutie o demolácii Eiffelovej veže. Keďže išlo o citlivú politickú tému, ktorá by mohla vyvolať búrku nevôle u parížskej verejnosti, celá transakcia predaja 7 000 ton železa musela prebehnúť v absolútnom utajení.

Podvod megalomanských rozmerov

Lustig si spomedzi prítomných rýchlo vybral svoju obeť – muža menom André Poisson. Poisson bol ambiciózny, no v parížskej smotánke sa cítil neistý. Videl v tom životnú príležitosť, ktorá ho vystrelí medzi elitu. Keď však vyjadril mierne pochybnosti, Lustig predviedol psychologický ťah génia.

Na ďalšom osobnom stretnutí naznačil, že ako štátny úradník nemá dostatočný plat na svoj životný štýl. Poisson okamžite pochopil – „úradník“ žiada úplatok. To paradoxne posilnilo Poissonovu dôveru, pretože vtedajšia francúzska byrokracia bola korupciou povestná.

Poisson odovzdal Lustigovi certifikovaný šek na obrovskú sumu za kúpu veže a pridal tučný balík peňazí ako úplatok. Lustig okamžite zbalil kufre a ušiel do Viedne. Najvtipnejšia a zároveň najsmutnejšia časť príbehu nastala, keď Poisson zistil pravdu. Bol natoľko ponížený a bál sa spoločenskej diskreditácie a výsmechu, že podvod vôbec nenahlásil na polícii.

Záver jeho života

Keď Lustig videl, že v novinách je ticho, po mesiaci sa drzo vrátil do Paríža a pokúsil sa ten istý podvod s Eiffelovkou zopakovať s druhou skupinou obchodníkov. Tento kupujúci však už bol ostražitejší a išiel na políciu, čo prinútilo Lustiga definitívne utiecť do USA.

V istom bode svojho života sa taktiež pokúsil podviesť samotného Al Caponeho. Ušiel s jeho peniazmi na investovanie, napokon si však uvedomil, že podviesť mafiánskeho kráľa nie je dobrý nápad. Jeho kriminálnu kariéru ukončil až masívny biznis s falšovaním bankoviek, kvôli ktorému skončil v rukách Secret Service a dožil v obávanom väzení Alcatraz.

Gregor MacGregor: Muž, ktorý stvoril fiktívnu ríšu Poyais

Zatiaľ čo Lustig predával skutočné stavby, škótsky vojak a dobrodruh Gregor MacGregor zašiel ešte ďalej – vytvoril celý fiktívny štát, premenoval sa na jeho panovníka a spôsobil jednu z najväčších finančných a humanitárnych katastrof 19. storočia.