Ešte aj dnes nájdeme ľudí (hlavne z radikálnych kresťanských kruhov), ktorí tvrdia, že hudobníci hrajúci black metal či hard rock sú vyslancami Satana a ľudia by ich nemali počúvať. Faktom je, že týmto rečiam už nikto príčetný neprikladá veľkú váhu. Black metal či hard rock sa skrátka už stali súčasťou mainstreamu a obvinenia zo satanizmu tak dnes vzbudzujú skôr úsmev.

Lenže v histórii black metalu by sme rozhodne našli ľudí, ktorí sa nielenže považovali za satanistov, ale participovali na vypaľovaní kostolov a dokonca aj na vraždách. Stalo sa tak v Nórsku na začiatku 90. rokov a o tejto temnej kapitole hudobnej histórie si niečo bližšie povieme práve v tomto článku.

Hlavné postavy

Začiatky black metalu v Nórsku sa spájajú najmä s kapelami ako Mayhem či Burzum, za ktorými stáli Øystein Aarseth, prezývaný Euronymous, a Varg Vikernes, prezývaný Count Grishnackh. Okrem nich tu ale bolo ešte mnoho ďalších hudobníkov, ktorí sa koncentrovali okolo Euronymousovho hudobného obchodu Helvete.

Títo black metaloví hudobníci sa okrem tvrdej a šialenej muziky vyznačovali aj čierno-bielym mejkapom (nazývaným corpse paint), nenávisťou voči kresťanstvu a otvoreným satanizmom. V Nórsku, kde má silné postavenie protestantská cirkev, tak tieto kapely spôsobili vlnu znepokojenia a odsudkov.

Skutočne do tuhého ale začalo ísť až po roku 1991. Hudobní historici udávajú ako zlomovú udalosť samovraždu speváka Pera Yngveho Olina, prezývaného Dead. Ten bol skutočne zvláštnou postavou. Jeho kolegovia naňho spomínali ako na extrémne depresívneho introverta, ktorý bol posadnutý smrťou, zbieral mŕtve zvieratá a cudzie mu nebolo ani zakopávanie svojho oblečenia do zeme (aby získalo správny záhrobný pach).

Počas vystúpení sa tiež zvykol priamo pred divákmi rezať rozbitými fľašami či žiletkami. Viacerí ostatní hudobníci ho považovali za psychicky chorého. Podľa mnohých ľudí mal v jeho samovražde do istej miery prsty Euronymous. V jej čase totiž on a Dead žili v dome v lesoch v blízkosti dedinky Kråkstad.

Často sa hádali a výnimkou neboli ani fyzické útoky. Deadovi priatelia špekulovali, že Euronymous týmto chcel Deada úmyselne vyprovokovať, aby sa zabil. To sa napokon aj stalo. 8. apríla 1991 si Dead podrezal žily na rukách a krku a strelil sa do hlavy brokovnicou. V liste na rozlúčku okrem iného napísal: „Nie som človek, toto je len sen a ja sa čoskoro prebudím.“

Deadovo telo našiel Euronymous, ktorý ho následne vyfotografoval a neskôr použil fotku jeho mŕtveho tela ako obal na hudobný album The Dawn of the Black Hearts od Mayhemu. Divoké legendy dokonca hovorili o tom, že Euronymous si kúsky Deadovho mozgu namiešal do duseného mäsa, to sa ale ukázalo ako výmysel. Na druhej strane je pravdou to, že z kúskov Deadovej lebky si Euronymous urobil náramok.

Posúvanie sa k extrému

Deadova samovražda a Euronymousove správanie voči nemu sa stretlo so znechutením a odporom v black metalovej subkultúre. Mnoho hudobníkov sa od Euronymousa odvrátilo. Samotný spevák ale túto situáciu využil na upevnenie svojho temného imidžu, ktorý vystupňoval až do extrému.

Vyhlasoval sa za teistického satanistu, chválil totalitné režimy a odmietal lásku, mier, šťastie a súcit. Niektorí jeho priatelia podotkli, že to bola do veľkej miery len póza a nevystihovala skutočnú Euronymousovu osobnosť.

Okrem toho sa niektorí členovia black metalovej scény začali identifikovať s nacizmom a extrémnym nacionalizmom. To bol prípad napríklad Varga Vikernesa, ktorý stál za projektom Burzum. Nenávisť voči kresťanstvu a náboženským systémom všeobecne ale v prípade Euronymousa a jeho kolegov zrejme hraná nebola, o čom svedčí aj niekoľko vypálených kostolov.

Vypaľovanie kostolov

V roku 1992 členovia black metalovej scény podpálili minimálne 50 kostolov. Mnohé z nich boli staré stovky rokov (siahali až do 12. storočia) a slúžili ako významné historické pamiatky a kultúrne dedičstvo. Prvý ľahol popolom kostol Fantoft, neskôr nasledovala kaplnka Holmenkollen či kostol Åsane. Na týchto požiaroch sa podieľal Euronymous aj Varg Vikernes. Fotografie horiacich kostolov často „zdobili“ obaly ich hudobných albumov.

Nezostalo ale len pri požiaroch. V roku 1992 totiž hudobník Bård Eithun, prezývaný Faust, zavraždil homosexuálneho muža Magneho Andreassena. Ako Faust povedal, v čase vraždy necítil ani tú najmenšiu ľútosť. Napokon ho polícia vypátrala a on bol odsúdený na 14 rokov basy. Obeťou vraždy sa napokon stal aj samotný Euronymous. Jeho zabitím sa vlastne skončila temná história nórskeho black metalu.

Vražda Euronymousa

Euronymousa zavraždil jeho hudobný kolega Varg Vikernes v noci 10. augusta 1993. Po hádke ohľadom nevyplatených peňazí za nahrávky Burzum vytiahol Vikernes nôž a zasadil Euronymousovi 23 bodných rán.

Špekulovalo sa tiež, že dôvodom vraždy mohla byť Vikernesova túžba stať sa vodcom black metalu v Nórsku. On sám ale uvádzal, že dôvodom boli peniaze. Tvrdil tiež, že útočil v sebaobrane, keďže sa ho Euronymous pokúsil omráčiť. Údajne ho plánoval mučiť na smrť a zároveň to všetko nahrávať na video.

To sa ale nepodarilo preukázať a mnoho hudobníkov Vikernesovu verziu spochybnilo. Napokon jej neuverili ani sudcovia, ktorí Vikernesa odsúdili za vraždu, vypálenie viacerých kostolov a nelegálne držanie asi 150 kilogramov výbušnín.

Vikernes bol odsúdený na 21 rokov (teda maximálny možný trest), hoci si ho nedosedel celý. Po 15 rokoch ho podmienečne prepustili. Vo väzení nahral niekoľko albumov a napísal sériu článkov, v ktorých vyjadroval svoju rasistickú, antisemitskú a neonacistickú ideológiu spojenú s pohanstvom.

Súhlasil napríklad aj s viacerými názormi Andersa Behringa Breivika, neonacistického teroristu, ktorý v roku 2011 zavraždil 77 ľudí. Podľa neho má Breivik vo väčšine svojich tvrdení pravdu, ale jeho čin Vikernes charakterizoval ako „pomýlený“. Podľa neho sú totiž hlavnými vinníkmi Židia a marxisti. Jeho útok proti civilistom a tínedžerskej frakcii ľavicovej strany tak považoval za „namierený proti falošnému nepriateľovi“.

Koniec brutálnych činov a odraz vo filmoch

Po Euronymousovej smrti vládla na black metalovej scéne napätá atmosféra, mnohí hudobníci nechceli mať nič spoločné s násilnými činmi iných členov subkultúry. Nórske black metalové skupiny sa navyše dostali do konfliktu s kapelami z Fínska. Napokon už ale žiadne extrémne činy ani zločiny nenasledovali a celé black metalové šialenstvo so smrťou či uväznením kľúčových postáv postupne utíchlo.

Touto desivou, ale napriek tomu do istej miery fascinujúcou históriou sa ale zaoberalo viacero novinárov, spisovateľov a filmárov. Nórsky black metal v 90. rokoch sa stal predmetom rôznych dokumentov.

Za zmienku stojí napríklad Until the Light Takes Us od režisérskej dvojice Aaron Aites a Audrey Ewell či Pure Fucking Mayhem od Stefana Rydeheda. Pozoruhodným kúskom bol aj celovečerák Lords of Chaos od Jonasa Åkerlunda. Euronymousa si v ňom zahral Rory Culkin, Varga Vikernesa stvárnil Emory Cohen a Deada si strihol Jack Kilmer.