Opäť sa nachádzame v tom období roka, keď časť obyvateľstva Slovenska irituje, že sa nejaká druhá časť obyvateľstva rozhodla prelom októbra a novembra stráviť po svojom. Opäť sú tu tie dni, keď sa ľudia hádajú o tom, či je v poriadku, ak si niekto oblečie strašidelný kostým a ide sa zabávať s priateľmi.
Kritici argumentujú, že takéto správanie je výsledkom kultúrneho importu Halloweenu z Ameriky a nemá nič spoločné so Slovenskom a našimi tradíciami. Čo ak je to práve naopak? Čo ak práve obliekanie sa do kostýmov a hodovanie sú tou pravou, stáročia starou, slovenskou a slovanskou tradíciou?
Slovanský Halloween
Medzi skôr narodenými obyvateľmi Slovenska môžeme stále stretnúť ľudí, ktorí nám vedia na základe vlastnej skúsenosti rozprávaním priblížiť zaujímavú starodávnu tradíciu, o akej mnohí z nás nikdy nepočuli.
V noci z 31. októbra na 1. novembra sa mladí ľudia prezliekali do kostýmov zvierat a strašidiel, s koledami prechádzali od domu k domu, pričom im cestu osvecovali svetielka lampášov. Túto starodávnu zvyklosť, náramne pripomínajúcu moderný americký Halloween, by sme mohli nájsť na slovenskom vidieku ešte v prvej polovici 20. storočia.
Ako mnohé podobné tradície, o ktorých vie dnes už len málokto, aj táto vychádza zo starých pohanských rituálov. V tomto prípade ide o niečo, čo poznáme pod pojmom Dziady.
Slovanský sviatok mŕtvych
Slovania verili, že v posledný októbrový deň duše mŕtvych vchádzajú na tento svet a ak sa chcú vyhnúť tomu, aby im ublížili, musia ich pohostiť.
Samotný názov, ktorý sa v rôznych jazykoch mierne líši, má rovnaký etymologický pôvod ako slovo dedo. V tomto kontexte však neznamená „starý otec“, ale „predok“. Dziady sú oslavou duší mŕtvych predkov, čiže ide o sviatok Dušičiek, ktorého názov neskôr prebral kresťanský sviatok Pamiatky zosnulých. To, prečo sa často používa poľský názov Dziady, si vysvetlíme neskôr.
Aby si naši predkovia udobrili duše, pripravili pre ne bohaté občerstvenie. Jedlo nechávali cez noc na stole, hádzali ho do ohňa alebo hodovali priamo na miestach, kde sa pochovávalo. Počas tejto zvláštnej noci sa zapaľovali rituálne ohne, ale aj menšie svetlá, ktoré mali putujúcim dušiam ukázať správnu cestu.
„Podľa všetkého prebiehali podobne ako pohrebné rituály – na hroboch sa hodovalo, pilo a tancovalo s maskami, pričom sa inscenovala symbolická bitka so zlými duchmi,“ opisuje staroslovanské slávnosti uctievania mŕtvych kulturológ PhDr. Lukáš Šutor, PhD.
Zaujímavé je, že v pohanských časoch sa Dziady zvykli pripomínať niekoľkokrát ročne, štyrikrát, prípadne až šesťkrát do roka.
Sviatky sa vyvíjajú
Rovnako ako všetky ostatné pohanské sviatosti, aj Dziady katolícka cirkev nahradila svojimi vlastnými sviatkami. V tomto prípade hneď dvomi – Sviatkom všetkých svätých (1. november) a Pamiatkou zosnulých (2. november). Je to údajne preto, že svätci a bežní ľudia nemôžu byť podľa cirkvi oslavovaní v jeden deň.
Pri nahrádzaní pohanských sviatkov kresťanskými vždy dochádzalo k preberaniu určitých prvkov zo staršej tradície. S istým zveličením môžeme povedať, že súčasné Dušičky sú len Dziady s novým náterom.
V určitom zmysle je preto zbytočné stavať proti sebe slovanské Dziady, kresťanskú Pamiatku zosnulých, keltský Samhain a írsko-americký Halloween. Pri dôkladnom pohľade sa nedá nevšimnúť si, že tieto sviatky toho majú oveľa viac spoločného než odlišného. Všetky nejakým spôsobom vychádzajú z veľmi podobných starodávnych rituálov a figurujú v nich rovnaké motívy.
Hoci sa Dziady dochovali až do 20. storočia, je zrejmé, že duchovný rozmer tohto sviatku sa postupne vytratil. Kresťanstvo a kresťanské sviatky Dziady zatlačili do úzadia. Pre ľudí, ktorí si tento dávny sviatok pripomínali ešte v minulom storočí, nešlo asi o prejav autentickej viery v nadprirodzené sily, ale skôr len o formu zábavy.
Dziady v zahraničí
Na rozdiel od Slovenska sa v niektorých ďalších slovanských krajinách tieto staré zvyky uchovali v oveľa ucelenejšej forme. Patria k nim hlavne Poľsko, Bielorusko a Rusko. V týchto krajinách má človek možnosť aj dnes zažiť oslavy pripomínajúce staré Dziady.
Veľkú zásluhu na tom má poľský literárny velikán Adam Mickiewicz, ktorý je autorom dramatického diela Dziady. Mickiewicz v ňom pracuje s motívom starej slovanskej oslavy mŕtvych, dielom však komunikuje aj svoje filozofické postoje, pohľady na vieru a poľskú históriu. Táto hra je zároveň dôvodom, prečo sa v medzinárodnom prostredí v súvislosti so slovanskou oslavou mŕtvych uplatnil poľský názov Dziady.
Vyrezávaná tekvica
S americkým Halloweenom sú spojené rôzne symboly, tým najvýraznejším z nich je nepochybne vyrezávaná tekvica. Avšak ani toto nie je niečo, čo by bolo exkluzívne pre americkú tradíciu, respektíve zvyklosti prisťahovalcov z Britských ostrovov.
Na území Slovenska sa „strašidelné“ tekvice vyrezávali už v 19. storočí – mnoho storočí po tom, ako pohanskí Slovania oslavovali Dziady, zároveň viac než sto rokov pred tým, ako k nám prišiel americký Halloween.
Vyrezávaným tekviciam sa na Slovensku zvyklo hovoriť svetlonosy. Tento názov je odvodený od názvu démonickej bytosti, ktorá sa pohybovala v lesoch či pri vodných plochách a vábila okoloidúcich ľudí do záhuby.
Tekvice vyzbierané v októbri sa pripravili v druhej polovici mesiaca tak, že vydržali akurát do začiatku novembra. Do tekvíc sa zvykli umiestňovať sviečky, ktoré mali dve hlavné funkcie – praktickú, keďže osvetľovali cestu, a symbolickú, pretože boli považované za ochranu pred zlými silami.
Záver
Je fascinujúce uvedomiť si, že ak by sme sa vrátili sto rokov do minulosti na slovenskú dedinu, tak by sme na prelome októbra a novembra mohli vidieť veci, ktoré si spájame s moderným Halloweenom. Okná domov by zdobili vyrezávané tekvice so svetielkami. Svojich susedov by navštevovali mladí ľudia v kostýmoch strašidiel a za koledu by dostali kúsok koláča. Veľa by sa pilo a jedlo a nechýbala by kopa dobrej nálady. Takto vyzerá pravá a nefalšovaná slovenská a slovanská tradícia.
Keď sa k nám teda v uplynulých desaťročiach prostredníctvom popkultúry a medzinárodných obchodných reťazcov dostal západný Halloween, nešlo o nič nové. Môžeme povedať, že sa k nám v novom (a značne komerčnom) obale vrátilo niečo, čo bolo na území Slovenska prítomné už tisíc rokov v minulosti.
