Vyskúšal som prežiť týždeň bez sociálnych sietí. Takéto veci začal vystrájať môj po dopamíne bažiaci mozog

Priznajme si to bez mučenia. Sme závislí. Kompletne. Filmoví fanúšikovia by povedali, že sme napojení na Matrix tak ako nikdy predtým. Priemerný človek dnes odomkne mobil zhruba 150-krát za deň. Väčšinou preto, aby bezcieľne scrolloval videá mačiek, brainrotov, pozeral storky ľudí, ktorých v skutočnosti ani trošku nepozná, alebo čítal toxické debaty pod príspevkami o počasí – alebo o čomkoľvek, keďže toxicita sa na slovenskom internete rozdáva plnými hrsťami.

Na internete sa taktiež objavujú aj rôzne návody, ako sa z tohto kolobehu vymaniť. Telefón si kontrolujeme nonstop a naša závislosť od neho sa zdá už byť taká zlá, že stačí, že chceme vedieť, koľko je hodín, a už ho odomykáme, aby sme nahliadli do sveta sociálnych sietí. Nejeden mozog je tak už prostoreko nastavený. Predstav si tú masu nutkania, cez ktorú prechádzaš každý deň. Zdá sa, že aspoň traja z piatich ľudí okolo teba podvedome túžia po nahliadnutí na sociálne siete.

Ako teda toto šialenstvo poraziť? Nuž, rozhodli sme sa vyskúšať žiť bez akýchkoľvek sociálnych sietí aspoň na týždeň. Nesplniteľne zdajúci sa úkon nás neraz poriadne zdevastoval, no ako nám poradili všemožní internetoví šamani, prvý týždeň býva najťažší. Stačí si vraj nájsť spôsob, ako obísť závislosť od spravodajstva cez sociálne siete a zlomiť reťaze, ktoré náš mozog viažu k reelskam. Ako to dopadlo?

Deň 1: Svalová pamäť je desivá vec

Prvé ráno bolo pre mňa bizarné. Zobudil som sa na budík a moja ruka automaticky vystrelila po mobile. Odomkol som ho a už som videl svojho nepriateľa – Instagram a Facebook. Uvedomil som si, že táto výzva bude s ich prítomnosťou ešte náročnejšia, a tak som si povedal, že ich poobede vymažem. To bola prvá chyba, ktorú som urobil – nechal som ich na ploche telefónu, akoby som podvedome nechcel urobiť ten zásadný krok a nechával si dvierka otvorené na návrat k reelskam.

Najhorší moment dňa? Cesta rannou MHD. Keď sedíte v autobuse a nemôžete čumieť do obrazovky, zistíte strašnú vec – okolo vás sú skutoční ľudia. Väčšina buď pozerá do telefónov, akoby výsmešne, zvyšok mi však dodával nádej, že to zvládnem, pretože fascinovane pozerali buď do prázdna, alebo na ulice okolo. Keďže som nemal kam schovať pohľad, dvadsať minút som hypnotizoval mapu trás MHD.

Kolobeh boja proti nutkaniu pozrieť sa na tie prekliate reelska pokračoval aj v práci, k tej sa však dostanem neskôr, pretože najkurióznejšie momenty nastali až v neskorších dňoch. Zvyšok dňa som odhodlane odolával, no aplikácie som aj tak nevymazal. Vedel som, že môj boj môže hocikedy skončiť prehrou.