Tento nadprirodzený zjav, ktorý som nazval digitálna duchárčina, sa opakoval hlavne v práci. Poobedie som si začal vypĺňať návštevou fitka a večer kina, čiže som čas na sociálne siete jednoducho nemal. Aj v kine však došlo k fantómovej digitálnej duchárčine, no požiadavky mozgu po dopamíne som už začínal chápať.
Deň 4 – 5: FOMO na maximálne obrátky
Koncom týždňa ma naplno zasiahol syndróm FOMO (Fear of Missing Out – strach z toho, že mi niečo uniká). Bol som presvedčený, že vonku sa dejú historické veci. Čo ak vypukla zombie apokalypsa? Nevrátil sa Michael Jackson?
Vedci z Colossal Bioscences plánujú vrátiť späť dinosaura druhu spinosaurus aegyptiacus? Zomrel 94-ročný skladateľ filmovej hudby John Williams? Čo ak moji kamoši vymysleli nejaký skvelý interný vtip a ja budem osem mesiacov mimo obrazu? Tung Tung Tung Sahur je reálny? Moje predstavy začali naberať zlovestné obrátky.
V tomto bode som už bol pripravený vzdať sa, keďže som mal pocit, že chýbajúci prístup na sociálne siete mi doslova bráni v naplno prežitej existencii. Ale odolal som. Zostával mi ešte jeden deň, po ktorom som plánoval veľkolepý návrat. Už som sa tešil na tie reelska a nekonečnú záplavu hlúpostí a nenávisti, ktorú sociálne siete ponúkajú zadarmo.
Deň 6 – 7: Fáza zmierenia (a prekvapivá produktivita)
Cez víkend sa však stalo niečo divné. Moje nutkanie neustále klikať na displej ustúpilo. Keďže som nemal ako zabiť čas, upratal som celý byt a nakreslil som najnovší masterpiece. Vytriedil som si dokonca všetky ponožky a po dvoch rokoch slimačieho tempa som dočítal zvyšných 100 strán z 800-stranovej knihy.
V nedeľu večer som vyrazil na slávnostné pivo s kamošmi a všimol som si, že moja pozornosť bola na nečakane vysokej úrovni. Cítil som sa ako X-Men, ktorého vnemy boli zrazu obohatené. Nemal som totiž potrebu kontrolovať, či mi niekto neposlal reelsko na Instagrame. Môj mozog sa aklimatizoval na nový režim. Začínal som mať pocit, že som nad vecou a že som úspešne prekonal modernú dobu. Nuž, potom ale prišiel pondelok.
Verdikt: Vrátil som sa späť do Matrixu?
V pondelok ráno môj experiment oficiálne skončil. S triaškou v prstoch som si znova stiahol Instagram a Facebook. Čakalo ma tam presne 43 notifikácií a 12 správ. Bolo potešujúce zistiť, že ľudia si o mne nemyslia, že som zomrel, keď som im týždeň neodpisoval. Nuž, okrem jedného kamaráta, ktorý ma do piatka bombardoval reelskami a napokon sa opýtal, či som v poriadku.
Väčšina z nich boli hromadné pozvánky na podujatia, na ktoré by som aj tak nešiel, označenia v priblblých súťažiach o balenie energetických nápojov a fotky a motivačné videá od mojej mamy, ktorá si v nich v posledných mesiacoch našla veľkú záľubu.
V skutočnosti mi neušlo absolútne nič. Iba pocit istoty, že sa o niečom dozviem trocha rýchlejšie, než by som sa dozvedel na Googli. Od pondelka som znova na sociálnych sieťach, no už teraz viem, že ich môžem kedykoľvek opustiť. Pravdepodobne to bude vtedy, keď sa mi z reelsok mozog rozmokvá kompletne.
