Na Slovensku dobre poznáme prípad neslávne známej Alžbety Bátoriovej. Táto uhorská grófka bola obvinená z mnohých brutálnych a sadistických vrážd mladých dievčat. Legendy dokonca hovorili, že sa mala kúpať v ich krvi (čo je ale dnes spoľahlivo vyvrátené). Na EMEFKA sme ti o nej priniesli aj samostatný článok.
V takom Rusku zase majú Darju Saltykovovú, o ktorej sme na našich stránkach tiež písali. Rovnako ako Bátoriová sa vyžívala v mučení mladých žien a jej besneniu neunikli ani deti. Na Slovensku však mala vyčíňať aj iná podobná vrahyňa: Anna Rosina Listiusová.
Jej život a činy veľmi pripomínajú práve Alžbetu Bátoriovú, hoci na rozdiel od nej ju dnes takmer nikto nepozná. Možno aj preto, lebo sa o nej zase tak veľa nevie, resp. historici sa jej doteraz príliš podrobne nevenovali. Na Listiusovej život a činy sa tak nabalilo množstvo tvrdení a legiend, ktoré nemusia byť nutne založené na pravde. Čo teda o tejto žene vlastne vieme?
Manželstvo a podivné úmrtia
V prípade Anny Rosiny Listiusovej sa vynárajú nejasnosti už v prípade jej narodenia. Podľa všetkého sa narodila buď v roku 1577, alebo v roku 1578 (niektoré zdroje ale uvádzajú aj rok 1583) do významnej rodiny v Uhorsku. Bola neterou ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha, ktorý mal v kráľovstve veľký vplyv. Odmalička bola vychovávaná a pripravovaná na rolu mníšky v kláštore.
V roku 1598 si ju ale za svoju manželku vybral gróf Stanislav Thurzo, s ktorým mala štyri deti (hoci niektoré zdroje udávajú až sedem potomkov). Podľa dostupných prameňov bola Anna Rosina Listiusová veľmi krásna žena, ktorá na druhých pôsobila veľmi milo a láskavo. Zároveň bola vzdelaná a pravdepodobne ovládala niekoľko jazykov.
Žila prevažne na Šintavskom hrade. Krátko po svadbe sa u nej ale začali objavovať príznaky patologického správania. Údajne prepadala šialeným návalom zúrivosti, hnevu a uchyľovala sa aj k fyzickému násiliu a rafinovanému mučeniu. Jej sadizmus znepokojil jej manžela, ktorý ju dokonca dal na niekoľko rokov uväzniť na Čachtickom hrade.
Práve tu sa mali Listiusovej osudy preťať s osudmi krvilačnej Alžbety Bátoriovej. Tá si totiž v tom čase odpykávala doživotný žalár za svoje zločiny. Listiusovú údajne varovala, že jej činy ju napokon privedú do väzenia. Zdá sa ale, že Listiusová si z toho príliš ťažkú hlavu nerobila. Thurzo jej po niekoľkých rokoch odpustil a dovolil, aby ju prepustili na slobodu.
O Listiusovej sa začali šepkať najrôznejšie chýry. Mala vraj prsty vo vražde svojho milenca Štefana Pálfiho a podľa niektorých dokonca v roku 1625 otrávila aj svojho manžela Stanislava Thurza. Listiusová netrúchlila dlho a ešte v ten istý rok sa vydala za šľachtica Štefana Pogrányiho. Ich manželstvo ale nebolo šťastné.
Spúšťačom problémov mal byť fakt, že Pogrányi vylúčil Listiusovú zo svojho závetu. Ženu prepadla zúrivosť, manželovi sa vyhrážala, nadávala mu a preklínala jeho aj jeho rodinu. Keď Pogrányiho začali sužovať vážne zdravotné problémy, jeho manželka sa vyžívala v jeho ponižovaní a odopierala mu jedlo a vodu. Pogrányi napokon zomrel, pričom mnohí ľudia z jeho smrti podozrievali práve Listiusovú.
Nemilosrdná sadistka
Sadizmus a neľudskosť Anny Rosiny Listiusovej jej vyniesli prezývku Šintavská bosorka. Podobne ako Bátoriová či Saltykovová, aj Listiusová si vybíjala hnev na služobníctve. Slúžky kruto bila a týrala najrôznejšími spôsobmi. Údajne milovala pohľad na krv a mučenie jej prinášalo veľké potešenie (možno aj sexuálneho charakteru).
Jej zúrivosti neunikli ani malé deti. Traduje sa, že malé dieťatko jednej svojej slúžky zavraždila priamo v jeho kolíske. Nepáčilo sa jej, že stále plače. Listiusová svoje hrozné činy páchala v tajnosti a dávala si dobrý pozor, aby na seba neupriamila pozornosť. Obete jej služobníci zakopávali tajne s tým, že zomreli na týfus.
Sama Listiusová sa zároveň rada zúčastňovala na spoločenskom dianí, obľubovala rôzne oslavy a bály, na ktorých pôsobila ako veselá a sympatická žena. Nikto si teda nedokázal ani predstaviť, aká krutá v skutočnosti je. Dlho jej táto taktika vychádzala. S hrôzou si o nej hovorili len poddaní, ale ich slová nemali pre panovníkov žiadnu váhu.
Zatknutie a súd
V roku 1637 sa ale Listiusová prerátala. Jej obeťou sa totiž stala Magdaléna Szolosiová, ktorá u nej slúžila. Kruté týranie a mučenie dievča napokon prinútilo zo Šintavského hradu utiecť. Ani to jej ale život nezachránilo. Jej zranenia boli príliš veľké a napokon zomrela. A jej smrťou sa utiahla slučka aj okolo Listiusovej. Szolosiová totiž patrila k uznávanému zemianskemu rodu.
Palatín Mikuláš Esterházy okamžite nariadil, aby Listiusovú zatkli a začali vyšetrovať. Vypovedalo proti nej 80 svedkov, ktorí do jedného potvrdili jej sadizmus a krutosť. Okrem toho ju obvinili aj z čarodejníctva a praktikovania čiernej mágie.
Podľa nich k sebe pozývala ďalšie čarodejnice, s ktorými sa oddávala hrozným orgiám a sabatom. Obete vraj bila reťazami či poriskom dreva. Jednu slúžku údajne zbila tak silno, až jej z lebky vytiekol mozog. Týrala a zabíjala nielen dievčatá a deti, ale aj mužov či starých ľudí.
Podarilo sa dokázať, že zavraždila minimálne 12 ľudí. Bola odsúdená na trest smrti sťatím a prepadnutie majetkov. Napokon ale na popravisku nezomrela. Pred týmto osudom ju zachránil jej šľachtický pôvod a fakt, že jej rodina bola na kráľovskom dvore veľmi vážená a ctená. Listiusová tak dostala milosť od cisára Ferdinanda III. a skončila v domácom väzení v úplnej izolácii za múrmi Šintavského hradu. Zomrela v roku 1643, osamelá a zabudnutá.
Kde je pravda?
Dopátrať sa skutočnej historickej pravdy o Anne Rosine Listiusovej a jej činoch nie je vôbec jednoduché. Správy o nej existujú roztrúsené po mnohých archívoch, často len vo forme fragmentov. Väčšinou sú navyše napísané v staromaďarčine a dodnes ostávajú nepreložené.
Napriek tomu sa o Listiusovú zaujímalo niekoľko historikov. Podľa nich išlo o zaujímavú ženu, ktorá bola vzdelaná a veľmi dobre spravovala Šintavský hrad po smrti svojho manžela. Na druhej strane tu máme správy o jej bezbrehom sadizme a krvilačnosti.
Tie podľa všetkého nie sú výmyslom či legendami, keďže v maďarských archívoch existujú prepisy výpovedí svedkov, ktorí proti Listiusovej na súde svedčili. Je tiež doložené, že ju naozaj odsúdili a že zomrela v roku 1634. Či sa počas svojej prvej internácie na popud Stanislava Thurza naozaj stretla s Bátoriovou, nie je úplne isté.
Túto možnosť nadhodili viacerí autori (okrem iného aj spisovateľ Andrej Štiavnický), podľa ktorých mala byť Listiusová istú dobu väznená na Čachtickom hrade. Iné zdroje ale uvádzajú, že bola väznená na Tematínskom hrade.
Sadizmus Listiusovej niektorí vysvetľovali silnou psychickou poruchou. Podľa nich zrejme (podobne ako Bátoriová) trpela sexuálne-sadistickou poruchou osobnosti, okrem toho mala pravdepodobne aj epilepsiu a možno aj rozdvojenú osobnosť. Vzhľadom na to, že o nej máme od historikov len veľmi kusé informácie, ale treba brať tieto vyjadrenia s rezervou.
Historici sa zhodujú, že Listiusovej sa zatiaľ zo strany odborníkov nedostalo adekvátneho preskúmania. Je podľa nich dôležité pokúsiť sa nazrieť na jej život a činy komplexnejšie. Zmienky o nej v rôznych archívoch najčastejšie popisujú len jej zločiny a súd. Na základe dostupných prameňov sa dá zrejme povedať, že Anna Rosina Listiusová bola skutočne sadistická a mimoriadne krvilačná žena.
Mnohé aspekty jej života sú dodnes obostreté záhadnosťou a nejasnosťami a predstavujú skutočnú výzvu pre historikov, ktorí by chceli jej život zmapovať podrobnejšie. Snáď sa toho raz dočkáme.
