Keď sa povie kniha, väčšina z nás si predstaví zviazané strany, text a príbeh, ktorý postupne odkrývame pri čítaní. Pre výtvarníčku však môže byť rovnako dôležité aj to, z čoho sú stránky vyrobené, ako sa skladajú a čo v nás vyvolajú ešte predtým, než na nich nájdeme prvé slovo. Takto ku knihám pristupuje aj slovenská umelkyňa Tatiana Potts, žijúca v Amerike, ktorú môžeš nájsť aj na Instagrame.
Do Spojených štátov pôvodne odišla za štúdiom. Z pobytu sa však postupne stal život s rodinou, vlastným ateliérom a prácou na univerzite v Severnej Karolíne. Kým získala pevnejšie zázemie, musela učiť na viacerých školách a dúfať, že jej predĺžia zmluvu.
V Amerike žije vyše dvadsaťpäť rokov, no Slovensko v jej živote zostáva prítomné. V spomienkach, jazyku aj obrazoch miest, ktoré vo svojej tvorbe spája do imaginárnej krajiny Tajtania. Doma sa pritom niekedy cíti na oboch stranách Atlantiku – a inokedy ani na jednej.
V rozhovore nám priblížila, ako sa z grafík stávajú knihy a ako si jej práce nachádzajú cestu do svetových zbierok. Porozprávala aj o tom, čo obnáša učenie na americkej univerzite, prečo sa nespolieha na príjem z predaja umenia a čo by pre ňu znamenal návrat na Slovensko.
Čo vás priviedlo zo Slovenska do Spojených štátov? Plánovali ste tam zostať natrvalo?
Vždy som túžila študovať na univerzite. Prihlásila som sa na medicínu aj na filozofickú fakultu, ale neprijali ma. Začala som preto chodiť na súkromné hodiny jazykov a popritom pracovala v učtárni. Lákala ma aj výtvarná škola: chcela som si zlepšiť umelecké schopnosti a študovať v inom jazyku. Keď sa naskytla príležitosť odísť do USA, využila som ju.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom okneVýhodou bolo, že som už vedela po anglicky. Hneď po revolúcii a otvorení hraníc som odišla na dva roky do Spojeného kráľovstva, kde som pracovala ako opatrovateľka detí. Naučila som sa jazyk a získala certifikát na Hammersmith and Fulham College v Londýne.
Do Ameriky som neodchádzala s rozhodnutím zostať navždy. Vyvíjalo sa to postupne: začala som si tu budovať zázemie, rodinu aj kariéru.
Ako vyzerá váš pracovný a súkromný deň v Severnej Karolíne? Čo vám vyhovuje a čo vám chýba?
Pracovný deň sa riadi rozvrhom na univerzite. V pondelok a stredu učím od 9.30 do 17.30, v utorok a štvrtok do 12.30. Prichádzam väčšinou okolo ôsmej, aby som sa pripravila. Medzi hodinami mávam porady alebo konzultácie so študentmi. Piatky sa podľa možností snažím tráviť v ateliéri.
Moja práca zahŕňa výučbu, výskum aj aktivity podporujúce univerzitu. Organizujem projekty, cez ktoré študenti získavajú skúsenosti, a zapájam sa do výstav či ďalších podujatí. Výskum pre mňa znamená vlastnú tvorbu, ale tiež prihlasovanie diel na samostatné a skupinové výstavy v USA aj zahraničí.
Príkladom spolupráce s miestnou komunitou sú detské knihy na podporu čerokézskeho jazyka. Partneri každý semester navrhnú tému, napríklad ročné obdobia. Študenti ju spracujú sieťotlačou a vytvoria dvadsať výtlačkov. Jedenásť mi odovzdajú, pričom desať použijeme ako stránky do desiatich ručne viazaných kníh. Slúžia na vzdelávanie v komunite. Momentálne pripravujeme desiatu verziu, venovanú pôvodným druhom stromov tohto štátu.
Takéto projekty prepájajú výučbu tradičných grafických techník s konkrétnou potrebou miestnej komunity. Študenti nevytvárajú iba samostatné obrázky: ich výtlačky následne spoločne usporiadame, zlepíme a doplníme pevnou obálkou. Výsledkom je desať hotových kníh. Proces preto zahŕňa grafickú tvorbu aj ručné spracovanie knihy, ktorá potom nezostáva iba školskou prácou, ale slúži na vzdelávacie účely.
Na konferenciách o grafike, umeleckých knihách a výtvarnom umení získavam kontakty, ktoré môžu viesť k budúcim spoluprácam. Súkromný život sa točí okolo domácnosti a tvorby. Zvyčajne mám rozpracované tri alebo štyri diela. Grafika a umelecké knihy sú pre mňa terapiou, nevnímam ich iba ako zamestnanie.
Oceňujem možnosti účasti na odborných konferenciách, kde vznikajú kontakty a spolupráce. So Slovenskom to porovnávam ťažko, pretože som tam zatiaľ nevystavovala. Keďže tam nežijem, hľadanie príležitostí sa mi zdá komplikovanejšie.
Rada ale zájdem aj na kávu so skicárom a premýšľam nad novými nápadmi. Chýba mi slovenská atmosféra cukrární, dobrý koláč a čerstvé pečivo. Nezvykla som si na rýchle občerstvenie, býva pre mňa príliš mastné a slané. Vo väčších mestách však nájdete aj kuchyne rôznych kultúr. V mojom meste mi chýba verejná doprava: všade musím autom.
Kedy sa obyčajný predmet stáva knihou? Prečo používate napríklad čajové vrecúška?
Rozhoduje spôsob, akým materiál zapojím do diela. Papier z čajových vrecúšok som začala používať počas pandémie, keď som na diaľku učila tvorbu umeleckých kníh. Študenti sa sťažovali, že nemajú papier, a tak som hľadala možnosti medzi tým, čo máme doma.
Pijem veľa čaju, preto som si začala odkladať papierové vrecúška. Pripomínali mi tenký ručne vyrábaný japonský alebo čínsky papier. Očarilo ma ich prirodzené zafarbenie: čierny čaj zanecháva hnedé odtiene, malinový červené.
Materiál súvisí aj s mojimi spomienkami. Počas pandémie mi chýbali stretnutia s rodinou a priateľmi pri čaji, doma či v cukrárni. Vrecúška tak predstavujú neprítomnosť blízkych aj pohodlie chvíle, keď si sadnete a nikam sa neponáhľate.
Dodnes si neviem zvyknúť na pitie kávy za chôdze. Ak nemám čas posedieť si, radšej si ju nedám, hoci v Amerike sú nápoje so sebou bežné. O tom, ako bude kniha vyzerať, väčšinou rozhodujem až po vytvorení grafík. Akoby mi samy povedali, akými stránkami chcú byť. Vyberám ich a skladám tak, aby vytvorili spoločný celok.
Ako vzniká vaša nekonvenčná kniha? Hľadáte materiál cielene alebo vás inšpirujú aj veci, ktoré by iní vyhodili?
Knihu málokedy plánujem vopred. Zvyčajne začínam grafikou: leptom do medenej dosky, linorezom, drevorezom, litografiou alebo sieťotlačou. Techniku vyberám podľa dostupného vybavenia a toho, či pracujem na univerzite alebo doma. V domácom ateliéri mám dva tlačiarenské lisy, jeden na kníhtlač a druhý na hĺbkotlač a tlač z výšky.
Inšpirujú ma miesta, kde žijem, žila som alebo ktoré navštívim. Na cestách nosím skicár, kreslím okolie a zapisujem si postrehy, často jazykové. Zaujíma ma architektúra aj detaily charakteristické pre konkrétne prostredie.
V jednej kompozícii často spojím viacero miest. Nevytváram ich presné zobrazenie, ale atmosféru. Prepájam kultúru, v ktorej žijem, s tou, v ktorej som vyrastala. Sú vo mne neoddeliteľne prepletené. Vzniká priestor príjemný pre mňa, ale dúfam, že si v ňom niečo nájde aj divák podľa vlastných skúseností.
Moje obrazy často zachytávajú aj miesta, kde som sa cítila dobre. Nejde mi však o ich doslovné zaznamenanie. Architektonický detail z jedného prostredia sa môže stretnúť s niečím, čo poznám odinakiaľ. V spoločnej kompozícii potom vytvárajú nový priestor a umožňujú mi prepájať skúsenosti z rôznych období a miest môjho života.
Výhodou grafiky je možnosť vytlačiť z jednej matrice viacero výtlačkov. Jeden bezpečne odložím a s ostatnými experimentujem, strihám ich alebo skladám. Takto si budujem archív, z ktorého neskôr vyberám. Ak mi niečo chýba, dotvorím to. Spájanie a reagovanie na vznikajúcu kompozíciu prináša ďalšie nápady.
Pri každej knihe preto skúmam, ako sa jednotlivé grafiky navzájom dopĺňajú. Nevychádzam vždy z hotového plánu, ktorý iba uskutočním. Dôležitá je pre mňa aj samotná práca s tým, čo už vzniklo. Keď výtlačky rozstrihnem alebo poskladám, ukážu sa ďalšie možnosti. Ak potrebný obraz v archíve nemám, vytvorím ho dodatočne.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom okneČoraz viac sa venujem aj slovenčine a jej premenám. Zapisujem si prirovnania, ktoré si pamätám, sledujem miznúce aj nové výrazy a preberanie anglických slov. Zaujíma ma, prečo niektoré slovenské spojenia v angličtine nedávajú zmysel. Nekonvenčné materiály používam vtedy, keď podporujú význam diela alebo prepájajú obraz s textom.
Vytvorili ste imaginárnu krajinu Tajtania. Odráža aj váš život medzi Slovenskom a USA?
Názov vznikol zo spôsobu, akým niektorí ľudia vyslovovali moje meno. Tatianu skomolili na Tajtaniu. V angličtine by sa to písalo Titania, ja však používam slovenskú podobu.
Pokračovanie rozhovoru nájdeš na ďalšej strane
