Pojem sadizmus pozná každý z nás. Vieme si tiež veľmi dobre predstaviť, aké praktiky pod neho spadajú. Týranie a mučenie na všetky možné spôsoby, často spojené so sexuálnou perverzitou. Vieš však, kde má tento pojem svoj pôvod? Odvodený bol od mena konkrétneho človeka, francúzskeho šľachtica a spisovateľa Donatiena Alphonsea Françoisa de Sade, nazývaného aj markíz de Sade. Ten zrejme stále patrí k najkontroverznejším postavám literárnych dejín.
Niečo o ňom si povieme práve v tomto článku.
Rebelský mladík
De Sade sa narodil 2. júna 1740 do váženej a rešpektovanej rodiny. Jeho dospievanie nebolo úplne bezproblémové, už od detstva sa vyznačoval tvrdohlavosťou a neposlušnosťou. Otec rodinu opustil a matka sa uchýlila do kláštora. Mladého Donatiena teda vychovávali sluhovia a jeho prísny strýko Abbé de Sade. Tí ho popisovali ako rozmaznaného a rebelujúceho mladíka, ktorému boli pravidlá cudzie. V zásade sa ale zhodli, že v jadre to bol dobrý človek.
De Sade vyštudoval jezuitskú školu, kde bol často kvôli svojmu správaniu fyzicky trestaný. Neskôr nastúpil na vojenskú akadémiu a zúčastnil sa aj Sedemročnej vojny. Po jej skončení z armády odišiel a rodina mu dohodla sobáš s bohatou Renée-Pélagie de Montreuil.
Tento sobáš bol nevyhnutný, keďže rod de Sade bol chudobný a nutne potreboval peniaze. Markíz sa s Renée oženil v roku 1763.
Prvý škandál
Práve v tejto dobe sa ale začala znovu prejavovať de Sadeho rebelská povaha. Už od mladosti mal sklony k výstrednosti, excentrickosti či narcizmu, a rovnako si neodopieral žiadne sexuálne pôžitky. Jeho ignorovanie akýchkoľvek pravidiel mu prinášalo mnoho problémov po celý jeho život.
Od de Sadeho svadby uplynulo len pár mesiacov a markíz si zaplatil služby prostitútky Jeanne Testard. To síce pre muža v jeho postavení nebolo ničím neobvyklé, lenže, ako sa čoskoro ukázalo, markíz nemal záujem len o obyčajné sexuálne praktiky.
Najprv sa Testard opýtal, či verí v Boha. Keď žena odpovedala, že áno, markíz zničil všetky krucifixy a náboženský predmety, ktoré sa v miestnosti nachádzali. Následne prostitútke prikázal, aby ho bičovala rozžeraveným bičom. Keď odmietla, de Sade sa ju pokúsil násilím zbičovať.
Jeanne s hrôzou utiekla a neskôr o všetkom povedala polícii. Markíz bol zatknutý, ale vo väzení Vincennes dlho nepobudol, keďže sa zaňho prihovorila jeho manželka, a to u samotného kráľa Ľudovíta XV. Ten následne podpísal príkaz na jeho prepustenie.
Tento škandál bol prvým z mnohých, ktoré markíza sprevádzali. De Sade mal povesť zhýralca, ktorý si užíva neviazaný sex so ženami aj mužmi. Cudzie mu ale neboli ani skupinové sexuálne orgie, najčastejšie spojené s mučením či bičovaním. Hlboko opovrhoval náboženstvom a morálkou, ktoré vnímal ako pokrytecké pretvárky skutočnej podstaty človeka.
Vyhlasoval, že uznáva len absolútnu a radikálnu slobodu od všetkých konvencií.
Problémy so zákonom
Druhý jeho škandál sa spája s vdovou a žobráčkou Rose Keller. Tej prisľúbil štedrý peňažný obnos, ak preňho bude pracovať. Keller si myslela, že de Sade ju chce zamestnať ako slúžku, a tak súhlasila. Keď ju markíz dostal na svoj zámok, násilím ju vyzliekol, zviazal a zbičoval. Následne na ňu kvapkal žeravý vosk. Nešťastnej žene sa napokon len tak-tak podarilo utiecť.
Kvôli týmto praktikám sa ale de Sade pred súd nedostal, keďže jeho rodina si kúpila ženino mlčanie tučným úplatkom. Markíz tak napokon vyviazol len s pokutou a aj naďalej si užíval po svojom. V roku 1772 sa ale dostal do veľkých problémov. Počas sexuálnych orgií za múrmi svojho paláca namiešal prostitútkam a svojmu služobníkovi Latourovi do vína veľkú dávku španielskych mušiek. Išlo o prírodný jed, ktorý v malom množstve pôsobil ako afrodiziakum.
Viacero účastníkov týchto orgií kvôli tomu takmer prišlo o život. De Sade vedel, že by mu tieto jeho zábavky mohli vyniesť prísny trest, takže sa rozhodol utiecť do Talianska. V neprítomnosti boli on aj jeho sluha odsúdení na trest smrti za sodomiu (homosexuálny análny styk) a otravu.
Napokon však de Sadeho aj jeho sluhu predsa len chytili (ich zatknutie zariadila de Sadeho svokra Madame de Montreuil) a uväznili. Markízovi sa ale podarilo utiecť do Francúzska, kde sa ukryl na zámku La Coste. Pripojila sa k nemu aj manželka, ale de Sade ani v tomto prípade nevydržal viesť pokojný život. Na zámku zhromaždil niekoľko prostitútok, ale aj detí, ktoré sexuálne zneužíval.
Keď jeho činy vyplávali na povrch, opäť utiekol do Talianska. V roku 1776 bol pod falošnou zámienkou vylákaný naspäť do Francúzska, kde ho zatkli a previezli do väzenskej pevnosti Vincennes. Nad de Sadem sa stále vznášala hrozba rozsudku smrti, ktorý nad ním bol vynesený pred niekoľkými rokmi. Markíz sa ale voči nemu odvolal a dosiahol úspech.
Bola mu vymeraná finančná pokuta a pobyt vo väzení. Pri prevoze sa de Sademu ešte raz podarilo utiecť, ale jeho sloboda tentokrát netrvala dlho. Polícia ho našla na jeho zámku a okamžite odviedla do väzenia. V roku 1784 ho previezli do Bastily.
Literárna tvorba
Práve vo väzení sa markíz oddal svojej ďalšej vášni: literatúre. Jeho prvým dielom bol nedokončený román 120 dní sodomy. De Sade v ňom popisuje štyroch vysoko postavených bohatých aristokratov, ktorí unesú niekoľko chlapcov a dievčat a utiahnu sa s nimi na svoj zámok.
Tu ich následne sexuálne mučia tými najšialenejšími spôsobmi. Popisované skutky gradujú až do absurdnej výšky. Nechýba znásilňovanie, incest, bičovanie, sťahovanie z kože zaživa, pojedanie výkalov, extrémne mučenie, vraždy či kanibalizmus. Román ostal nedokončený, jeho druhá časť existuje len v podobe poznámok, ktoré sa de Sade chystal rozpracovať. To sa mu ale nepodarilo, keďže bol v roku 1789 prevezený do ústavu pre choromyseľných v Charentone v blízkosti Paríža.
Za prevoz si mohol sám, pretože z okna svojej cely vykrikoval, že v Bastile zabíjajú väzňov, a vyzýval ľudí, aby na väznicu zaútočili. Vo vzduchu už bola cítiť rebélia, ktorá predznamenávala Veľkú francúzsku revolúciu. De Sade považoval rukopis 120 dní sodomy za zničený a podľa vlastných slov nad jeho stratou prelieval „krvavé slzy“. Rukopis ale prežil vďaka mužovi menom Arnoux de Saint-Maximin, ktorý ho zachránil dva dni predtým, než do Bastily vtrhli revolucionári.
De Sade bol ako spisovateľ mimoriadne plodný, mnohí ho dokonca označovali za grafomana. Napísal veľké množstvo kníh, v ktorých kombinoval pornografiu, násilie a filozofiu. Medzi jeho najznámejšie diela patria romány Justina alebo prekliatie cnosti, Julietta alebo chvále neresti či Filozofia v budoári.
Pobyt v ústave pre duševne chorých
De Sade ostal v Charentone do roku 1790, keď sa dostal na slobodu. Tam sa mu už ale zďaleka neviedlo tak dobre ako kedysi. Bol totiž úplne bez peňazí. Snažil sa uchytiť ako dramatik, ale nedarilo sa mu. Napokon teda prijal miesto sudcu revolučného súdu. V roku 1794 bol odsúdený na trest smrti, tentokrát to ale nemalo súvis s jeho životným štýlom. Previnil sa tým, že v roku 1791 sa snažil prihlásiť do služieb kráľovskej gardy.
De Sade ale ako zázrakom vykonaniu rozsudku unikol. Presne v deň, keď ho mali popraviť, totiž došlo k povstaniu proti Robespierrovi. Keď sa ale na trón dostal Napoleon Bonaparte, pre de Sadeho nastali zlé časy. Bonaparte okamžite vydal príkaz na zatknutie autora kníh Justina a Julietta.
De Sade bol tak definitívne odsúdený na doživotný pobyt v ústave pre duševne chorých v Charentone. Strávil v ňom celkovo 13 rokov, a to pod dohľadom katolíckeho kňaza Abbého de Coulmiera. Ten je dnes cenený ako mimoriadne osvietený a progresívny vzdelanec.
Napríklad, odmietal pacientov zatvárať do klietok, nepraktizoval ani mnohé vtedajšie kruté spôsoby (z dnešného pohľadu išlo o regulárne mučenie), ktorými sa pacienti mali vyliečiť. Išlo o jedného z prvých zástancov arteterapie, teda vyjadrovania pocitov prostredníctvom umenia.
Podobný prístup uplatnil aj v prípade de Sadeho. Podporoval ho v jeho písaní a de Sade tak počas svojho pobytu v Charentone vytvoril niekoľko divadelných hier. V nich by sme už ale márne hľadali prvky sexuálnej perverzie a násilnosti. Podľa dostupných informácií išlo o konvenčné dobové komédie, v ktorých často hrali ostatní pacienti sanatória.
Metódy Abbého de Coulmiera ale narazili na odpor väčšinovej verejnosti a polícia mu nariadila, aby de Sadeho umiestnil na samotku a zakázal mu písať. Museli sa tiež prestať usporadúvať divadelné hry na pôde sanatória. Donatien Alphonse François de Sade zomrel v roku 1814 vo veku 74 rokov.
Génius či narušený sexuálny deviant?
De Sadeho osobnosť a tvorba inšpirovala mnohých umelcov a najrôznejšie avantgardy. Počas celého 19. storočia ale bola zabudnutá a veľkého ohlasu sa jej dostalo až počiatkom 20. storočia. Hlásili sa k nemu umelci a filozofi najrôznejších smerov. Básnik Guillaume Apollinaire ho nazval „najslobodnejším duchom histórie“.
Niektorí filozofi síce uznávali de Sadov prínos, ale celkovo sa k nemu stavali skôr rezervovane. „Je intelektuálne bizarné robiť z de Sadeho hrdinu,“ vyjadril sa napríklad súčasný filozof Michel Onfray. „Podľa všetkých dostupných záznamov to bol sexuálny deviant.“
Ako zdroj inšpirácie ho ale uvádzali také mená svetovej literatúry ako Charles Baudelaire, Paul Éluard, či filozofi Jacques Lacan, Jacques Derrida, Roland Barhes a Michel Foucault. Surrealisti v ňom videli svojho predchodcu, veľmi výrazne sa k nemu hlásil aj „otec surrealizmu“ André Breton.
Považovali ho za človeka, ktorý žil absolútne slobodne, neuznával žiadne konvencie a demaskoval pokryteckú morálku svojej doby. Zaujal tiež mnoho odborníkov z radov sexuológie, psychológie či psychiatrie. Ako prvý sa totiž pokúsil spísať kompletný súbor všetkých možných sexuálnych praktík, úchyliek či fetišov. Mnohí ho považujú za génia, ktorý predbehol svoju dobu o stovky rokov a ktorého diela aj dnes poburujú. Jeho dielo a osoba sú stále predmetom mnohých diskusií a kontroverzií.
Odraz vo filmoch
De Sadeho život či dielo našlo odozvu aj v divadelných hrách či filmovej tvorbe. Spomedzi rôznych snímok je zrejme najslávnejšia brutálna vízia Salò alebo 120 dní sodomy od Piera Paola Pasoliniho z roku 1975. De Sadeho román 120 dní sodomy Pasolini preniesol do fašistického Talianska. Film sa dočkal mnohých zákazov kvôli svojej brutalite, medzi priaznivcami náročnej kinematografie je ale cenený ako vizionárske majstrovské dielo.
Voľne sa de Sadem, jeho tvorbou a názormi inšpiroval aj kultový český režisér Jan Švankmajer vo svojom surrealistickom horore Šílení. Postavu inšpirovanú de Sadem si zahral Jan Tříska.
Za zmienku stojí aj dráma Quills, perom markíza de Sade od Philipa Kaufmana z roku 2000. Tá zobrazuje de Sadeho pobyt v blázinci v Charentone. Markíza de Sadeho si zahral výborný Geoffrey Rush, Abbého du Coulmiera stvárnil Joaquin Phoenix a mladú slúžku Madeleine LeClerc si zahrala Kate Winslet. Film síce v mnohom nie je historicky presný, ale za pozretie určite stojí.
