Ktoré praktiky alebo cvičenia považuješ za najefektívnejšie pre bežných ľudí, ktorí práve začínajú s meditáciou?
Asi mám skôr jeden odkaz pre nich: POKRAČUJ, POKRAČUJ, POKRAČUJ. Aj vtedy, keď sa ti nechce, aj vtedy, keď ti hlava začne dávať dôvody, ako to nefunguje, nepotrebuješ to, môžeš čas využiť efektívnejšie. Nakoľko sa nedá meditovať zle, pretože tu nie je jeden svätý a neomylný spôsob, ako to robiť. Skúšaj rôzne meditácie a nájdi si to, čo tebe vyhovuje teraz najviac. A možno to časom zmeníš, ale aj to je v poriadku. Len pokračuj.
Ako vyzerá tvoj vlastný denný rituál alebo rutina, čo sa týka meditácie a duševného rozvoja?
Milujem rána, sú mocné a úžasné, pretože ráno po prebudení ešte nemáme zahltenú myseľ všetkým, čo musíme spraviť, odovzdať, stihnúť. Robím to, čo ma ešte predtým, ako vkročím do sveta, obráti do seba. Či už je to dychové cvičenie, joga, beh, prechádzka v prírode, meditácia, afirmácie.
Podľa toho, čo stíham a na čo mám chuť. Cez víkend si doprajem tento ranný čas dlhší, cez týždeň, keď nie vždy stíham, pustím si do pozadia afirmácie, nech mi tam chodí na pozadí stále niečo, čo je pre môj prospech, pre moju duševnú pohodu. Takže môj ranný rituál je spraviť hocičo. Len niečo spraviť.
Myslíš si, že meditácia a duševný rozvoj majú miesto aj vo firmách alebo vzdelávacích inštitúciách? Ak áno, akým spôsobom?
Oh, ÁNO! Vieš si predstaviť, že by si ráno prišla do práce a začiatok by vyzeral nasledovne? Všetci sa stretnete za jedným stolom, začnete spoločnou meditáciou, raňajkami, kávičkou a tak sa až vrhnete do práce. Neviem, ako tebe, ale mne sa táto predstava mega páči. Do takej práce by som teda chodila rada.
Ako ťa ovplyvnila cesta z domoviny do Malajzie, v súvislosti s tvojím vnútorným rozvojom a pohľadom na život?
Prvýkrát som neutekala. Neutekala do zahraničia s vidinou, že idem za niečím lepším. Je tu prekrásne a je to úplne iný svet. Ja som tu na výmennom študijnom pobyte, takže kvôli škole. Tá je diametrálne odlišná od našej. Prvýkrát som okúsila, čo je to žiť naozaj univerzitný život. Myslím, že prídem domov s pocitom, že som extrémne vďačná za to, čo máme na SK a čo považujeme za samozrejmosť.
Či už je to strava, pitná voda, hygiena, zdravotníctvo, úroveň života. Celý tento pre nás možno diskomfort ma ale opäť vystavil do situácie, že potrebujem všetko zvládnuť sama. Čo ma opäť spraví inou, silnejšou, vnímavejšou, otvorenejšou. Už som sa zabývala a zvykla si na prostredie, spôsoby a okolnosti, do ktorých som prišla. A môj pohľad na život, tak ten sa mení každou ďalšou navštívenou krajinou.
Čo bolo pre teba v Malajzii v oblasti duchovného rozvoja najväčším objavom alebo zmenou?
Veľmi rada pozorujem iné náboženstvá. To, čo pre ľudí predstavuje akoby správnu cestu, spôsob, ako žiť, tradície, rituály, dogmy a celkový pohľad na zmysel života. Každé nové náboženstvo, ktoré mám možnosť sledovať, je zozačiatku divné, pretože nezapadá do konceptu toho, v čo veríme my, ako a prečo veci robíme… A potom príde bod, keď to začne byť mega fascinujúce. Ako náboženstvo ovplyvní celé bytie a konanie človeka. Nenazvala by som to ako najväčším objavom alebo zmenou, ale mení to mňa. A pohľad na veci, konanie, život. To je sila cestovania.
Vidíš rozdiel v tom, ako ľudia v Malajzii pristupujú k meditácii a k duševnému zdraviu v porovnaní so Slovenskom? Ovplyvňuje ťa to?
Omnoho menej stresujú. Je to zvláštne. My máme tendenciu byť hrubší, skôr vybuchnúť alebo jednoducho dať pocítiť, keď sa nám niečo nepáči. Tú sú ľudia viac pokojní. Tak aspoň vplývajú na mňa. Berú, keď sa niečo pokazí, nevyjde… a idú ďalej. Nezožierajú sa tak veľmi, ako to vnímam na ľuďoch na SK. Jasné, že sa to nedá globalizovať na úplne každého. Ale je tu cítiť taký väčší pokoj.
A či ma to ovplyvňuje? Samozrejme. Viac si všímam na sebe, kedy a čo začína hnevať mňa, a snažím sa to pustiť. Keď to ostatných trápiť nemusí, prečo by malo mňa? Jasné, ani toto neviem povedať úplne o všetkom, ale vo väčšine prípadov.
Strachu povedala značné NIE
Veronika priznala, že na začiatku celej cesty bojovala predovšetkým so svojimi vlastnými myšlienkami. Hoci veľmi túžila po vlastnom projekte, často sa sama seba pýtala, či je na to pripravená. Jej najväčšou motiváciou však nebola len túžba po projekte samotnom, ale predovšetkým snaha pomáhať ľuďom. Strach a racionálne obavy jej neustále predkladali množstvo dôvodov, prečo by to nemala skúsiť – nedostatok skúseností, chýbajúce školenia či certifikáty.
Napriek tomu v nej stále rástol vnútorný hlas. Z tichého šepotu sa postupne stal silný výkrik, ktorý ju presvedčil, že správny čas konať je práve teraz. A tak vznikol projekt MediSession.sk.
