11. Moja 4-ročná dcéra: Keď máš dvanásť, už si dospelý?
Ja: Nie. Ešte nie.
Ona: Ako to? Veď 12-ročné deti sú také veľké!
12. Raz som sa zo srandy opýtala škôlkara, či si myslí, že som staršia ja alebo jeho starí rodičia (ktorí stáli vedľa mňa). Povedal, že ja. Nemala som ešte ani tridsať.
13. Strážila som kamarátke malú a ona sa ma spýtala, koľko mám rokov. „24,“ hovorím. „A TO EŠTE NIE SI VYDATÁ?!“
14. Dieťa: Takže keď máš 38, budúci rok budeš mať 39? A potom 40?
Ja, značne otrávene, že mi to pripomína: Áno.
Dieťa: A koľko rokov musíš mať, aby si zomrel?
15. Moji žiaci sa ma bežne pýtajú, koľko mám rokov, a keď im poviem, nech hádajú, odpoveď je buď dvadsať, alebo sedemdesiat. Tridsiatnici neexistujú. Štyridsiatnici tiež nie. Buď máš dvadsať, alebo si na dôchodku, nič medzi tým skrátka nie je.
16. Nevlastná dcéra (10 rokov) chcela, aby som ju niekam odviezla. Nemala som čas, tak som ju odmietla, na čo ona povedala: „Veď počkaj. Keď si za pár rokov urobím vodičák a ty budeš stará, krehká a budeš ledva chodiť, tiež ťa nikam neodveziem!“ Mám 34. Vedela som, že život po štyridsiatke už nie je práve výhra, ale že to bude až také zlé…
17. Známeho syn (v tom čase mohol mať tak sedem rokov) sa ho opýtal: „Oci, keďže si taký starý, žil si aj v 90. rokoch?“ Chlapec sa narodil v roku 2001.
18. Dcéra prišla domov po prvom dni v škôlke a vyhlásila, že jej učiteľka má 60 rokov. „To sa musela narodiť… no aspoň v 18. storočí, nie?“ Myslela to vážne. Smrteľne vážne.
19. Mám 23 a pár týždňov dozadu sa ma dieťa opýtalo, čo som robila ako malá, keď som sa nudila. „Nemali ste televíziu. To muselo byť hrozné.“ Nevedela som, či sa mám smiať, alebo plakať.
20. Doučovala som skupinu detí a jedno z nich sa ma opýtalo, či ich učím, pretože som mama niektorého z nich. Mala som asi šestnásť.
