Dobre vedeli, čo robia
Tieto deti neboli na poli zločinu žiadnymi nováčikmi. Po medializácii prípadu vyplávalo na povrch, že v minulosti vykrádali reštaurácie, pravidelne odcudzovali autá a tieto vozidlá zneužívali na lúpeže čerpacích staníc. Čerpacie stanice v Južnej Kórei väčšinou fungujú na princípe samoobsluhy, čo znamená, že každá pumpa má vlastnú skrinku, do ktorej ľudia vhadzujú peniaze za palivo. Presne na tieto mali mladí výtržníci zálusk.
Vôbec nešlo o prešpekulovaných zločincov. Vďaka záznamom z bezpečnostných kamier ich polícia chytila každý jeden raz, zakaždým však boli prepustení bez akéhokoľvek trestu. O svoje výtržnosti sa delili na sociálnych sieťach, pridávali fotografie s kradnutými autami bez začiernenia poznávacích značiek a mysleli si, že sú kráľmi sveta. Nikto im nič nemohol.
Na jednej z fotiek, ktoré pridali na internet, štyria z nich sedia na policajnej stanici a jeden z nich fajčí cigaretu. „Sedíme na polícii a plánujeme útek,“ stojí v popise. Verejnosť sa začala búriť. V tejto fáze bolo totiž nad slnko jasné, že tieto deti nie sú žiadne neviniatka, ktoré následkom mladíckej nerozvážnosti spravili chybu a budú ju ľutovať do konca života. Sú to obyčajní zasr*ni, ktorí zneužívajú dieru v zákone vo svoj prospech.
Petícia do Modrého domu
Modrý dom je juhokórejským ekvivalentom Bieleho domu, teda oficiálnym sídlom prezidenta krajiny. Presne tam začala verejnosť smerovať svoje sťažnosti a petície. Pod jednu z týchto petícií sa podpísalo viac ako 870 000 občanov a všetci kolektívne žiadali jediné – potrestajte tínedžerov, ktorí spôsobili dopravnú kolíziu a pripravili Lee Guna o život.
Ľuďom vrela v žilách krv a z 13-ročných kriminálnikov sa im obracal žalúdok. Bolo nechutné, s akým prehľadom páchajú jeden trestný čin za druhým a ešte sú na ne aj „patrične“ hrdí. Jeden z páchateľov pár dní pred smrťou Guna spôsobil na kradnutom aute inú autonehodu. Pri tejto sa, našťastie, nikto nezradil a mladík bol zadržaný políciou.
Počas pobytu na policajnej stanici zdieľal na svojom profile článok kórejského portálu, ktorý o prípade informoval, s popisom: „Hneď som späť.“ To nie sú slová niekoho, kto trpko oľutoval svoje činy a plánuje sa z nich do budúcna poučiť. To sú slová človeka, ktorý bude ohýbať zákon tak dlho, ako mu to dátum narodenia dovolí.
Znechutení boli aj ich vlastní spolužiaci. Južná Kórea nezverejňuje mená páchateľov, tým dupľom, ak ide o deti, mená jednotlivcov tejto skupiny sú napriek tomu dohľadateľné na internete. Zverejnili ich spolužiaci, ktorí sa už jednoducho nemohli nečinne prizerať, čo ich niekdajší kamaráti vyvádzajú. My ich v dnešnom článku menovať nebudeme.
Bez štipky hanby, bez štipky ľútosti
Čo robili páchatelia po prepustení? Prosili o odpustenie Gunovu mamu, ktorá zo dňa na deň ostala bez milovaného syna, ktorý bol jej jedinou blízkou rodinou? Prosili o odpustenie vlastných rodičov, pre ktorých museli byť neskutočným sklamaním? Nie.
Jeden chlapec zo skupiny písal krátko po prepustení svojej spolužiačke: „Vyspime sa spolu.“ Rovnako ako on, aj ona mala trinásť rokov a vzhľadom na to, že ho médiá v tej chvíli titulovali vrahom, jeho ponuku razantne odmietla. Chlapec sa nedal odbiť. Bombardoval ju správami a prosbami, až debatu napokon zakončil výrokom: „No tak. Sľubujem, že budem rýchlo.“
Iné dievča zo skupiny poskytlo reportérom rozhovor. Nonšalantne opísalo, čo sa v daný deň dialo. „Na semafore oproti nám stálo policajné auto. Z ničoho nič sa otočilo o 180 stupňov a začalo sa rútiť smerom k nám. Preto kamarát šliapol na plyn a preletel cez červenú. Báli sme sa, že nás chytia policajti,“ vyjadrila sa. Nepovedala priamo, že za celé nešťastie môžu policajti, ale veľmi zreteľne to naznačila.
Zastaraný zákon, ktorý treba zmeniť
Zákon, kvôli ktorému deti z dnešného prípadu vyviazli bez trestu, vošiel do platnosti po skončení kórejskej vojny v roku 1953. Pobúrená verejnosť však poukazuje na fakt, že kórejské deti 50. rokoch minulého storočia boli úplne iné ako tie dnešné. Po skončení vojny nemali čo jesť, nemali poriadne vzdelanie, boli fyzicky a mentálne zaostalejšie a, hlavne, nemali prístup k internetu.
Netušili, že nejaké takéto zákony vôbec existujú, a s najväčšou pravdepodobnosťou si mysleli, že ak niečo vyvedú, budú potrestané rovno ako dospelí. Dnešné deti sú niekde úplne inde. Už začiatkom puberty sú rozumovo na celkom inej úrovni, preto ľudia Kórejskej republiky žiadali vládu, aby brala tieto skutočnosti do úvahy a zákon pozmenila.
Delikvencia mladistvých v Južnej Kórei vzrástla z 2,23 percenta (2008) na 5,31 percenta (2020), pričom najčastejšími páchateľmi sú práve deti vo vekovom rozhraní od desať do trinásť rokov. A nie, nekradnú si navzájom vreckové. Podľa oficiálnych štatistík bolo medzi rokmi 2015 a 2018 zaznamenaných 28 000 prípadov, v ktorých deti vo veku 10 – 13 rokov „porušili zákon“.
77 percent z nich by bolo v prípade, že by mal páchateľ viac ako 18 rokov, kategorizovaných ako zločin, teda úmyselný trestný čin. Najčastejšie sa skloňujú krádeže, ublíženia na zdraví, sexuálne obťažovania a vraždy. Takmer každý kandidujúci prezident v predvolebnej kampani sľubuje, že sa na tento problematický zákon pozrie, po zvolení však na tento prísľub zvyknú zabudnúť.
V októbri roku 2022 vydalo juhokórejské ministerstvo spravodlivosti vyhlásenie, že plánuje znížiť vek na nesenie trestnej zodpovednosti zo štrnástich rokov na trinásť. Aktuálny prezident krajiny Jun Sok-jol chcel byť ešte prísnejší a znížiť ho na dvanásť. Ani jeden z týchto návrhov však dodnes oficiálne neprešiel.
