Predstav si kino v roku 1920. Na plátne desí divákov obria hlinená obluda s účesom podľa hrnca a polovica sály od strachu omdlieva. Kým vtedy ľudia lapali po dychu, dnes nám prví strieborní bubáci pripomínajú skôr nepodarený halloweensky kostým tvojho strýka.
Zabudni na dokonalé CGI. V časoch, kedy monštrá nevznikali v počítačoch, ale v zaprášených maskérňach z toxického líčidla, sadry a latexu, museli filmári prejaviť neskutočnú kreativitu. Poďme sa pozrieť, ako absurdne, smiešne a pritom geniálne vyzerali prvé filmové príšery, ktoré vydláždili cestu modernému strachu, a na to, čo si z nich môžeme vziať dnes.
Golem z roku (192)0 – Hlinený kolos s tragickou ofinou
Nemecký expresionizmus dal svetu mnoho umeleckých skvostov, no ich verzia bájneho pražského Golema je kapitola sama o sebe. Hlineného obra, ktorého vdýchnutím špeciálneho kúzla oživil rabín Löw, stvárnil samotný režisér filmu Paul Wegener. A to doslova.
Wegener sa navliekol do masívneho kostýmu, ktorý mal pripomínať monolitickú hlinu, no výsledok pôsobil, akoby sa nešťastný kulturista pokúsil o lacný cosplay stredovekého rytiera po tom, čo spadol do hlineného lomu.
Najlepšia časť celého monštra je však jeho účes. Golem dostal do vienka dokonalý stredoveký strih podľa hrnca a ofinu, ktorú by mu dnes mohol závidieť nejeden alternatívny umelec z kaviarne.
Napriek tomu, že tento hlinený chlapík chodil ako po troch borovičkách a jeho motorika pripomínala zaseknutý lis, diváci v tej dobe umierali od strachu. Wegenerov prísny pohľad pod nánosom hliny mal totiž neuveriteľnú charizmu, ktorú mu neuprieš ani po sto rokoch.
Kabinet doktora Caligariho (1920) – Námesačný emo spevák v legínach
V rovnakom roku ako Golem terorizoval kiná aj Cesare. Námesačník, ktorého zo spánku budí len šialený hypnotizér doktor Caligari, aby preňho vykonával špinavú prácu. Ak by si Cesareho stretol dnes na ulici, pravdepodobne by si mu neponúkol svoju peňaženku zo strachu o život. Skôr by si sa ho opýtal, či jeho kapela ešte stále hrá depresívny indie-rock.
Cesare totiž vyzerá ako dokonalý prototyp emo tínedžera z roku 2007. Je extrémne chudý, nosí totálne obtiahnutý čierny trikot (ktorý vyzerá ako legíny tvojej priateľky) a jeho tvár zdobí hrubá vrstva bieleho púdru s takými tmavými kruhmi pod očami, že vedľa neho vyzerá aj unavený programátor po trojdňovom kódovacom maratóne ako svieža modelka. Jeho desivé plazenie sa pozdĺž deformovaných, maľovaných stien kulís však položilo základy pre všetky tiché, plazivé príšery, ktoré ťa v hororoch strašia dodnes.
Nosferatu (1922) – Keď upír ešte nebol s*xy idolom
Zabudni na trblietavých upírov zo ságy Súmrak a aristokratických zvodcov v hodvábnych plášťoch. Keď nemecký režisér F. W. Murnau natáčal neoficiálnu adaptáciu Draculu, nemal autorské práva, a tak musel hlavného upíra grófa Orloka vizuálne zmeniť tak, aby ho rodina spisovateľa Brama Stokera nezažalovala do poslednej marky. Výsledok? Max Schreck stvoril monštrum, ktoré ti zaručene vezme chuť na večeru.
Gróf Orlok vyzerá ako prerastený ľudský potkan s obrími ušami, plešatou hlavou a dvoma prednými zubami. S tými by dokázal na jedno posedenie olúpať vrece slnečnicových jadierok. Jeho nechty boli dlhšie ako najnovšie gélové trendy na sociálnych sieťach a jeho meravý, takmer nežmurkajúci pohľad bol čistým stelesnením morovej epidémie.
Hoci maska stála minimum peňazí a spočívala najmä v umelých ušiach a zuboch, scéna, kde sa Orlokov tieň pomaly šplhá po stene schodiska, patrí k tomu najdesivejšiemu, čo kedy na filmovom páse vzniklo.
Ostrov stratených duší (1932) – Muzikál Cats v hororovom vydaní
Keď sa filmári prvýkrát podujali sfilmovať slávnu knihu H. G. Wellsa Ostrov doktora Moreaua, narazili na obrovský problém. Ako predviesť divákom hrôzostrašné hybridy ľudí a divokých zvierat bez toho, aby to vyzeralo ako maškarný ples v dedinskej škôlke? Odpoveď bola jednoduchá: natrieme hercov lepidlom, nacpeme im do tváre psie chlpy a budeme sa tváriť, že sú to šelmy.
Výsledok bol neskutočne bizarný. Miesto genetických anomálií dostali diváci hercov s nalepenými mačacími fúzmi, bravčovými rypákmi a chlpatými ušami. Herci jednoducho vyzerali, akoby ich práve vyhodili z nízkorozpočtového divadelného predstavenia. Fungovalo to však.
Keď tieto nešťastné stvorenia s pochybným make-upom začali zborovo kričať legendárnu vetu: „Nie sme my muži?!“, mal si chuť im skôr hodiť nejakú maškrtu alebo ich poškrabkať za uchom, než utekať z kina.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
