Frankensteinovo monštrum (1931) – Karloffov štvorhodinový teror
Ak existuje vizuál, ktorý definoval popkultúru na celé storočie, je to Frankensteinovo monštrum s tvárou Borisa Karloffa. Legendárny maskér Jack Pierce strávil na Karloffovej tvári každý boží deň štyri hodiny. Používal k tomu špeciálny tekutý latex, bavlnu, kolódium a zelené líčidlo. To na čiernobielom filme pôsobilo desivo bledo (a v reálnom živote vraj smrdelo ako stará skládka).
Monštrum malo plochú hlavu, v krku mu svietili dve svorky na papier (ktoré mali predstavovať elektródy na nabíjanie) a na nohách malo ťažké ortopedické topánky, aby Karloff chodil sťaženým, neprirodzeným krokom.
Boris v tom oblečení takmer nemohol dýchať, neskutočne sa potil a kvôli ťažkým topánkam mal permanentne zničený chrbát. Svojím hlbokým, melancholickým výkonom však dokázal, že aj monštrum s plochou hlavou a skrutkami v krku môže mať viac citu a duše než ľudia, ktorí ho stvorili.
King Kong (1933) – Prerastená opica zajačieho vzrastu
King Kong je synonymom pre obrovské monštrum, ktoré ničí mrakodrapy a chytá lietadlá ako otravné muchy. Keď sa však pozrieš na to, ako tento ôsmy div sveta reálne vznikal, nezostane ti nič iné, len sa usmiať. Žiadna reálna obria opica neexistovala (ak nepočítame obrovskú chlpatú ruku v životnej veľkosti, ktorú režisér používal na detailné zábery s herečkou Fay Wray).
Skutočný King Kong bol v skutočnosti len 45-centimetrová kovová kostra potiahnutá latexom a skutočnou králičou kožušinou. Animátor Willis O’Brien musel s bábkou milimeter po milimetri hýbať a fotiť každý jeden záber zvlášť.
Ak sa na starý film pozrieš naozaj pozorne, všimneš si, že Kongovi v každom zábere divne vlaje srsť. Nebolo to vetrom na Empire State Building, ale tým, ako animátor bábku neustále chytal prstami a otláčal do nej svoje stopy.
Netvor z Čiernej lagúny (1954) – Chodiaci rybací latexový oblek
Zoznam uzatvárame tvorom známym ako Gill-man. Predstav si ten najtesnejší zelený gumený oblek, aký si kedy videl, pridaj k nemu masívnu rybaciu hlavu s veľkými perami a žiabrami a dostaneš Netvora z Čiernej lagúny.
Tento oblek bol taký nepraktický, že herec Ricou Browning, ktorý hral scény pod vodou, v ňom vôbec nevidel a musel sa orientovať len podľa hmatu. Navyše, v obleku nemal žiadny dýchací prístroj, takže musel vydržať na jeden nádych celé minúty, kým režisér nezakričal „Stop!“.
Herec na suchu Ben Chapman mal zasa opačný problém. V obleku bolo také neskutočné teplo, že ho štáb musel medzi zábermi neustále chladiť studenou vodou z hadice, aby neodpadol od tepla.
Hoci dnes tento rybací muž vyzerá skôr ako maskot nejakého pochybného aquaparku, vo svojej dobe išlo o technologický vrchol. Gill-man sa stal posledným veľkým klasickým monštrom, ktoré desilo generácie divákov.
Prečo tieto staré príšery stále milujeme?
Aj keď sa dnes nad týmito priekopníkmi vizuálnych efektov môžeme schuti pousmiať, jednu vec im uprieť nemôžeme – mali neuveriteľnú dušu. Na rozdiel od dnešných dokonale sterilných CGI monštier, ktoré programátori naklikajú v teple svojich kancelárií, boli tieto staré príšery hmatateľné.
Boli to skutoční ľudia, ktorí trpeli pod nánosmi horúceho latexu, nebezpečného lepidla a v nepohodlných kostýmoch len preto, aby ťa na pár minút vtiahli do sveta fantázie a strachu. A práve preto si ich radi pozrieme aj dnes, hoci namiesto strachu už v nás vyvolávajú skôr obdiv a úsmev na tvári.
