Sú na vine chemické zbrane?
Druhým možným pôvodcom choroby z vojny v zálive sú iracké chemické zbrane. Pred útokom na Irak panovali obavy z toho, že Husajn využije bohatý arzenál chemických zbraní, ktorý už v minulosti uplatnil. Irak disponoval zásobami yperitu, sarínu a ďalších nebezpečných látok.
Irak sa k priamym chemickým útokom neodvážil, na bojisku sa však aj napriek tomu objavili jedovaté látky. Išlo o malé koncentrácie, ktoré sa do ovzdušia uvoľnili buď pri bombardovaní skladov chemických zbraní, alebo pri tom, ako tento materiál podpálili sami Iračania.
Kontakt so sarínom je momentálne považovaný za najpresvedčivejšie vysvetlenie pôvodu GWI. V roku 2022 tento záver predstavil americký vedec Robert Haley, ktorý výskumom tohto záhadného ochorenia strávil 28 rokov.
„Jednoducho povedané, naše zistenia potvrdzujú, že choroba z vojny v zálive je spôsobená sarínom, ktorý sa uvoľnil, keď sme bombardovali iracké sklady chemických zbraní a zariadenia na ich výrobu. Stále je tu viac ako 100-tisíc veteránov, ktorým nie je poskytnutá pomoc v súvislosti s týmto ochorením, a veríme, že tieto zistenia pomôžu urýchliť hľadanie lepšej liečby,“ povedal Haley.
Jedným z kľúčových faktorov, o ktoré sa vedci opierali, sú genetické predispozície veteránov. O saríne je známe, že genetika niektorých ľudí ich robí odolnejšími voči jeho účinkom. Haley a jeho tím zistil, že medzi veteránmi z vojny s Irakom, disponujúcimi určitým génom, je menší výskyt symptómov GWI.
Významnou súčasťou skladačky, ktorá viedla k týmto zisteniam, sú aj česko-slovenskí vojaci.
Česko-slovenskí vojaci v oku búrky
Medzi niekoľkými desiatkami členov koalície štátov, ktoré zasiahli proti Iraku, bolo aj Česko-Slovensko. Keďže sa písal rok 1991, nešlo viac o socialistický štát a sovietsky satelit, ale o demokratickú federatívnu republiku.
Nové Česko-Slovensko považovalo kuvajtskú krízu za skvelý spôsob, ako svetu ukázať, že ide o krajinu rešpektujúcu medzinárodné práva. Krajinu, ktorá je za tieto hodnoty ochotná aj aktívne bojovať. Do Saudskej Arábie bol vyslaný prápor o sile 169 mužov, ktorému velil plukovník Ján Valo, rodák z Piešťan. Jednotku tvorili dobrovoľníci z radov profesionálnych vojakov a vojakov základnej vojenskej služby, ktorí prešli prísnym výberom. Viac ako 50 mužov z jednotky boli Slováci.
Úlohou česko-slovenských vojakov bolo monitorovať situáciu a upozorniť spojencov na nasadenie irackých chemických zbraní. Naši experti patrili v tejto oblasti k svetovej špičke a napriek počiatočnej nedôvere si vďaka skvelej práci dokázali získať sympatie a rešpekt ostatných členov koalície, prezradil v rozhovore česko-slovenský veliteľ Valo.
Plukovník priznal, že pri velení útvaru zašiel až na hranicu svojich kompetencií. Česko-slovenskí vojaci boli pôvodne umiestnení v zázemí na území Saudskej Arábie, kde mali monitorovať výskyt nebezpečných látok. Saudskoarabské jednotky sa však od ich schopností stali natoľko závislými, že spolu s nimi naši chemici prekročili hranice Kuvajtu, kde vykonávali úlohy v prvej línii. Tento krok bol pre politické vedenie štátu spočiatku niečím nepredstaviteľným, neskôr si však politici uvedomili, že je úplne nevyhnutný.
Ako hovorí plukovník Valo, boli to práve vojaci česko-slovenskej armády, kto v Perzskom zálive dvakrát nameral nízke koncentrácie yperitu a sarínu. Správa sa dostala až k vrchnému veliteľovi operácie, generálovi Normanovi Schwarzkopfovi, a vyšetrovanie CIA neskôr potvrdilo správnosť česko-slovenských meraní.
Bolestivé spomienky českých a slovenských veteránov
Česko-slovenskí vojaci plnili svoje úlohy odhodlane a profesionálne, žiaľ, ani mnohým z nich sa choroba z Perzského zálivu nevyhla. Noviny New York Times v roku 1996 uverejnili článok, v ktorom citujú trápenia českých a slovenských veteránov z nasadenia vo vojne v Perzskom zálive.
„Viac nie som muž, ktorým som býval,“ povzdychol si vtedy tridsaťročný Slovák Jozef Jakubec. Posťažoval sa na problémy s trávením a zároveň stratu fyzickej kondície: „Kedysi som bežal 10 míľ, dnes sa zadýcham pri vyjdení schodov.“ Štyridsaťročný Emil Kratochvil novinám uviedol, že hneď po návrate z misie nemal žiadne ťažkosti. O dva roky neskôr stratil kontrolu nad svalmi. Nedokáže chodiť a so všetkým mu musí pomáhať manželka.
Na jeseň 1996 české a slovenské ministerstvá obrany v súvislosti s medializovanými informáciami oznámili, že veteránom z Perzského zálivu umožnia podstúpiť zdravotné prehliadky u vojenských lekárov. Niektorí túto iniciatívu ocenili, iní by však boli uvítali, ak by prehliadky robili civilní lekári – tí vojenskí vraj často nebrali poznámky veteránov vážne a ich trápenie zľahčovali.
Boj o odškodnenie
Päť rokov po návrate do vlasti na stretnutí Združenia veteránov formuloval plukovník Valo požiadavky voči českému ministerstvu obrany, medzi ktorými zaznelo aj prešetrenie zdravotného stavu veteránov z Perzského zálivu. Keďže medzi veteránmi sú aj Slováci, Združenie vyjadrilo záujem rokovať aj so slovenskými orgánmi.
Téma zdravia vojakov sa v slovenskom mediálnom priestore opäť objavila v roku 2001. „Nikto sa na nič nesťažoval,“ vyjadril sa vtedy vtedajší minister obrany SR Jozef Stank odvolávajúc sa na svoje stretnutie s veteránmi z Púštnej búrky.
V roku 2011 Český rozhlas informoval o prípade veterána Petra Horáka. Prejavila sa u neho Parkinsonova choroba, ktorej vznik pripisoval svojmu pôsobeniu v zahraničnej misii. „Na internete som náhodou zistil, že podobné príznaky ako ja majú aj niektorí americkí vojaci, ktorí sa vrátili z Perzského zálivu,“ povedal Horák.
Vtedajší námestník ministra obrany Michael Hrbata reagoval v tom zmysle, že spojenie ochorenia so službou je ťažko preukázateľné. Kvôli absencii lekárskych správ nie je možné takéhoto vojaka odškodniť.
Nedávne uznanie choroby z Perzského zálivu v Medzinárodnej klasifikácii chorôb možno túto situáciu konečne zmení a všetci veteráni sa dočkajú podpory, akú požadujú.
