Keď sa povie americký film, mnohí si v hlavách automaticky vybavia nejakú brakovú snímku, ktorá dokáže zaujať jedine zobrazovaním násilia a rôznych vulgárností. Je to síce predstava pripomínajúca komunistickú propagandu, pravdou zostáva, že nemalá časť hollywoodskej produkcie sa skutočne opiera o tieto piliere.
O to prekvapivejšie môže pôsobiť fakt, že celé tri desaťročia boli americkí filmári zviazaní prísnymi pravidlami tvorby. Predpisy im napríklad nedovoľovali zobraziť automatickú zbraň, bozk medzi ľuďmi rôznej rasy a meno božie mohlo zaznieť jedine s úctou – problémom by bol aj obyčajný povzdych „och, bože!“
Pravidiel, ktoré obmedzovali tvorivú slobodu Američanov, bolo neúrekom a z dnešného pohľadu mnohé pôsobia skutočne bizarne a zbytočne. S postupom času bolo čoraz viac vidieť, že „krajina slobody“ umelcov obmedzuje oveľa viac než napríklad západoeurópske krajiny. Toto je história kódexu filmovej tvorby, ktorý je hovorovo známy ako The Code.
Zhýralý Hollywood
Mnoho desaťročí predtým, ako sa pre strážcov morálky stala nepriateľom rocková hudba alebo násilné počítačové hry, bol strašiakom filmový priemysel. V 20. rokoch sa časť americkej verejnosti domnievala, že relatívne mladé odvetvie predstavuje morálnu hrozbu.
Na jednej strane prekážal samotný obsah filmov, v ktorých sa mohli objavovať er*tické či násilné motívy a prítomná bola možnosť, že mladí ľudia budú nejaké formy neakceptovateľného správanie napodobňovať. Na strane druhej tu boli škandalózne životy filmových hviezd, ktoré si vo veľkom užívali všetky hriešne radosti, ktoré boli k dispozícii.
Hlavy filmových štúdií si uvedomovali, že filmový priemysel má zlý verejný obraz, a obávali sa politického zasahovania. Viaceré štáty USA zriadili úrady filmovej cenzúry a ďalšie túto možnosť zvažovali. Umožňovalo im to rozhodnutie najvyššieho súdu z roku 1915, podľa ktorého filmy nepodliehajú ochrane slobody prejavu.
S nepríjemnou situáciou sa snažili súperiť pomocou platformy Motion Picture Producers and Distributors of America, na ktorej čele stál Will H. Hays. Filmári došli k záveru, že pokiaľ nechcú, aby im cenzúru diktoval štát, budú sa musieť tváriť ako dobrí chlapci a uchýliť sa k autocenzúre.
Z Haysovej kancelárie začali prúdiť viaceré odporúčania, ako tvoriť filmy tak, aby nepoburovali verejnosť. Dôležitý je dokument z roku 1927 zvaný “Don’ts and Be Carefuls” (Čo nerobiť a pri čom byť opatrný).
Don’ts and Be Carefuls
Tento zoznam obsahoval jedenásť bodov, ktorým sa mali tvorcovia zastrešení MPPDA rozhodne vyhnúť. Zakázaná bola napríklad téma pr*stitúcie, vysmievanie sa náboženským predstaviteľom či vzťahy medzi rôznymi rasami. Na obrazovke sa nesmela objaviť nahota ale napríklad ani pôrod.
Červenú dostali aj akékoľvek nadávky vrátane „do pekla“ či „sakra“. Ak ti je smiešny slovenský dabing, ktorý má tendenciu všetky vulgarizmy prehnane zjemňovať, zo starých amerických filmov, kde postavy nehrešia ani v tých najvypätejších situáciách, by ti krvácali uši.
Zaujímavo pôsobí bod „vedomé urážanie akéhokoľvek národa, rasy či viery“. Ako isto všetci vieme, starý Hollywood si skutočne nerobil ťažkú hlavu z vyobrazovania černochov alebo Aziatov, ktorí často v médiách figurovali ako rasistické karikatúry.
Ďalšia časť manuálu obsahovala motívy, ktoré vo filmoch neboli zakázané, tvorca však musí byť veľmi opatrný pri práci s nimi. Išlo napríklad o použitie zbraní a násilia, vzťahov a lásky či vyobrazenie americkej zástavy.
Tieto prísne predpisy výrazne obmedzovali to, čo môžu americkí tvorcovia vo filmoch znázorniť. Niekomu sa však stále zdali byť príliš voľné.
Hays Code
V roku 1929 filmový publicista a horlivý katolík Martin J. Quigley spolu s jezuitským kňazom Danielom A. Lordom zostavili svoj vlastný kódex, ktorého cieľom bolo ustrážiť morálku v amerických filmoch. Po menších úpravách ho Hays prijal ako Motion Picture Production Code, známy tiež ako Hays Code alebo The Code.
The Code sa opieral o tri hlavné princípy:
- Nesmie byť produkovaný taký film, ktorý by znížil morálne štandardy tých, ktorí ho vidia. Súcit divákov by nikdy nemal byť nasmerovaný smerom k zločinu, ubližovaniu, zlu alebo hriechu.
- Prezentované by mali byť výhradne správne životné štandardy, s výnimkou dramatických či zábavných účelov.
- Žiadne právo, či už prirodzené, alebo ľudské, by nemalo byť zosmiešňované a v pozitívnom svetle nesmie byť vyobrazené jeho porušovanie.
Duch vtedajšej doby sa nezaprie. Text zdôrazňoval, že prioritou je ochrana morálky, predovšetkým žien, detí a nižších sociálnych vrstiev, čo by v súčasnom svete bola absolútne neprijateľná formulácia.
The Code vo svojej originálnej verzii z roku 1930 zakazoval akékoľvek zobrazovanie motívov ako pr*stitúcia, pašovanie dr*g či „príliš vášnivé bozkávanie“. Počas prohibície bol zakázaným motívom aj alkohol. V texte je viackrát prízvukované, že detaily toho, ako boli zločiny vykonávané, musia byť zamlčané, aby nedošlo k ich napodobňovaniu.
Za neprijateľné sa považovali romantické vzťahy medzi ľuďmi rôzneho etnického pôvodu a, samozrejme, aj vzťahy osôb rovnakého pohlavia. Nevhodné boli „tance znázorňujúce se*uálne aktivity alebo nemorálnu vášeň“ (napríklad kankán).
Kým v súčasnosti sú romantické trojuholníky či nevera atraktívnym motívom filmov určených predovšetkým pre ženské publikum, v časoch, keď platil The Code bolo manželstvo posvätné a nevera sa vo filmoch vždy tvrdo trestala.
Neskôr došlo k čiastočnému uvoľneniu a niektoré problematické motívy sa mohli v scénach objaviť, avšak jedine, ak došlo k ich jasnému odsúdeniu.
Vymáhanie a kritika
Obrovskou slabinou The Code bolo to, že na základe jeho porušovania nemohol byť film zakázaný. V praxi teda naozaj fungoval ako séria odporúčaní. Veci sa sprísnili v roku 1934 po zriadení orgánu Production Code Administration. Každý americký film musel prejsť schvaľovacím procesom. PCA nevyhovujúci film formálne nemohla zakázať, avšak takáto snímka nemala šancu dostať sa da plošnej distribúcie.
The Code mal celkom prirodzene viac než dosť kritikov. Mnohí mali pocit, že skôr ako o ochranu verejnej morálky ide jeho predkladateľom o presadzovanie veľmi konzervatívneho pohľadu na svet, v ktorom určité tabu témy akoby ani neexistovali. Magazín The Nation upozorňoval na to, že pokiaľ má byť zločin vyobrazený vždy v negatívnom svetle, vo filme by sa nemohla objaviť ani taká dôležitá udalosť z amerických dejín ako bostonské pitie čaju. Išlo vtedy predsa o porušenie britských zákonov!
Absurdnosť kreatívnych obmedzení pre filmárov veľmi šikovne a humorne znázornil fotograf Whitey Chafer. V jednej jedinej fotografii zachytil až desať bodov, ktoré The Code zakazoval, a chtiac-nechtiac pri tom vytvoril jednu z najcoolovejších fotiek všetkých čias.
Šikovní podnikatelia, samozrejme, dokážu obísť akékoľvek pravidlo a inak tomu nebolo ani v prípade The Code, s ktorým štúdiá dokázali vybabrať, keď to potrebovali. Columbia Pictures napríklad kúpila distribútora Kingsley Productions, prostredníctvom ktorého distribuovala provokatívne európske filmy. Columbia pri tom využila fakt, že The Code nemal dosah na aktivity dcérskych spoločností štúdií.
Z umeleckého hľadiska filmoví kritici kladne hodnotia tvorivosť filmárov, ktorí si s kreatívnymi obmedzeniami poradili vďaka šikovnému využívaniu filmárskeho jazyka. Veci, ktoré nemohli byť zobrazené priamo, boli vyjadrené prostredníctvom metafory či len naznačené.
Úpadok a koniec
Po druhej svetovej vojne americká filmová cenzúra zoslabovala. Svoju úlohu v tom zohral prísun filmov zo zahraničia, hlavne z Európy, ktoré americké úrady neregulovali. Americkí diváci si kládli otázku, že keď niečo môžu robiť Francúzi a Švédi, prečo by to nemohli robiť aj oni? Svoju rolu zohral aj vzostup televíznej zábavy a nová generácia amerických tvorcov, ktorí sa jednoducho odmietli podriadiť predpísaným pravidlám.
Opäť sa potvrdilo, že peniaze sú jazyk, ktorému rozumejú všetci. Obrovský komerčný úspech filmu Niekto to rád horúce (1959) dokázal, že americkí diváci nie sú pobúrení tým, ak sa dve hodiny pozerajú na mužov prezlečených za ženy.
The Code bol postupne uvoľňovaný, až ho v roku 1968 úplne zrušili. Nahradili ho ratingy MPAA, ktoré poznáme aj zo súčasnosti. Písmená označujú vhodnosť filmov pre rôzne vekové kategórie.
