Každý z nás si ako malý s cieľom vykrútiť sa z nepríjemnej situácie vymyslel niečo, čo okolo reality ani nešlo. Títo ľudia z Redditu tiež. Ich príbehy sú však názornou ukážkou toho, že nie všetky detské nezbednosti prejdú bez povšimnutia. Práve naopak – niekedy sa nafúknu do grandióznych rozmerov. Poďme si ich spoločne prečítať.
1. Spomínam si na spolužiačku, ktorá v druhej triede všetkých presviedčala, že jej mama je Xena. Áno, tá antická bojovníčka, ktorú v seriáli hrala Lucy Lawless. Rozprávala o tom nonstop a každému, preto nečudo, že keď prišiel čas na rodičovské združenie, všetky decká sa zbehli pred jej triedou a chceli vidieť Xenu. Prekvapivo, žiadna Xena tam nebola.
2. Tak urputne som predstierala, že sú moje bábiky skutočné a každý deň sa so mnou rozprávajú, až učiteľka zo škôlky usúdila, že by som mala navštíviť psychiatra.
3. Cez víkend sa u nás v meste konal obrovský jarmok. Zhodou okolností som mal v ten istý víkend narodeniny, tak som narozprával spolužiakom, že to celé organizujú pre mňa. Dokonca mi starosta zaspieva Veľa zdravia, šťastia. Nečakal som, že naozaj prídu a budú na to čakať.
4. Nebudem klamať, môj brat bol v detstve hlúpy ako tágo. Podarilo sa mi ho presvedčiť, že podobne ako jednorožce či draky, aj jazvece sú len mýtické bytosti z rozprávok a legiend. O to väčším prekvapením preňho bolo, keď raz po ceste do školy zbadal pri krajnici zrazeného jazveca. Do školy prišiel taký šokovaný, že musel riaditeľ zavolať našim.
Keď sme mu vysvetlili, že jazvec je zviera ako každé iné, ospravedlnil sa za svoju hlúposť. „To preto, že mám v hlave mrkvu,“ zahlásil pred všetkými. Pár rokov dozadu som na ňom totiž skúšal svoj magický trik, pri ktorom som mu akože strčil do ucha celú mrkvu. V skutočnosti som si ju len zasunul do rukáva. Dnes sa na tejto príhode spoločne smejeme, no vtedy pred riaditeľom a našimi mi nebolo všetko jedno.
5. Keď som bol malý, jedno víkendové popoludnie som sa zamotal v lese za domom. Zrazu som narazil na akési staré auto, ktoré niekto očividne v minulosti podpálil. V pondelok som to spomenul spolužiakom a ani neviem ako, do konca dňa po škole kolovali reči o tom, že som to auto vlastne ukradol a podpálil ja sám. O niekoľko dní neskôr k nám domov dokonca prišla polícia.
6. Ako pubertiak som sa rád v noci vykrádal z domu. Mojím úhlavným nepriateľom boli dvere na zadnú terasu, ktoré vŕzgali, až sa okná natriasali. Problém bol v tom, že naši to vŕzganie milovali – vraj im pripomína staré dobré časy. Nuž, počas jedného úniku som použil toľko WD40, že vŕzganie definitívne zmizlo. Naši o tom nikdy ani necekli a ja som mal pocit, že sa mi práve prepiekol kardinálny zločin.
Asi o desať rokov môj otec začal rozprávať historku o svojom otcovi a jeho narcistických výmysloch. Vraj všetko vždy muselo byť podľa neho. Raz v noci mu dokonca potajomky naolejoval dvere, aby prestali vŕzgať. „To kde sme, keď si človek nemôže užívať zvuk vŕzgania VLASTNÝCH DVERÍ vo svojom VLASTNOM DOME!!!“ kričal nahnevane. V tej chvíli by sa mi nikto krvi nedorezal.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
