7. Po škole som začal roztrubovať, že môj otec je majiteľom firmy, ktorá vymyslela Post It lístočky. Oľutoval som to v momente, keď si ma zastavila zástupkyňa riaditeľa s tým, že na Deň práce plánujú besedu. Vraj či by na nej môj otec nemohol niečo predniesť. Spanikáril som a vypadlo zo mňa len to, že nemôže, lebo sa odsťahoval na Antarktídu. Náhodné decká sa ma pýtali, ako sa mu tam žije, hádam až kým som neodišiel na strednú.
8. V ére pred internetom ma raz mama poprosila, aby som za ňu sledoval televíznu lotériu a zapísal jej na papier výherné čísla. Na chladničke som našiel pripnutý jej tiket, tak som ako víťazné čísla zapísal tie jej. Keď zistila, že v skutočnosti nič nevyhrala, nebola veľmi nadšená.
9. Sestra mala sedem rokov, ja deväť. Vo všetkých novinách sa písalo o mužovi v kostýme klauna, ktorý láka deti do dodávky na cukríky a robí s nimi bohviečo. Sestra sa raz chcela vyhnúť písomke, tak povedala učiteľke, že sa nevie sústrediť, lebo ráno v kríkoch pred školou videla desivého šaša. Škola okamžite kontaktovala políciu a všetkých nás poslali domov, aby to mohli prešetriť. Žiadneho šaša tam, samozrejme, nevidela.
10. Prvá alebo druhá trieda na základnej škole. Dole v pivnici nášho domu mal otec odložené staré vrecia na box a ja som sa s nimi rád hrával. Raz ma odtiaľ prišla mama zobrať, že je čas ísť spať, a ja som, pochopiteľne, protestoval. Vyhlásil som, že musím trénovať, lebo ma triedny šikanér bije. A ja sa musím naučiť, ako sa ubrániť.
V tej detskej kotrbe mi absolútne nenapadlo, aké vážne je to obvinenie – a ako vážne ho naši zoberú. Hneď na druhý deň to išli riešiť s riaditeľkou. Chalan bol problémový, ja som bol vzorný študent, takže bolo jasné, komu uveria. On dostal pokarhanie a ja sprievod staršieho spolužiaka, ktorý mal na mňa cez obednú prestávku a v družine dávať pozor. A to celé len preto, že som chcel ostať hore o pätnásť minút dlhšie.
11. Naši boli veľmi chudobní a nemohli si dovoliť lieky ani zdravotnú starostlivosť. Vždy, keď som bol chorý, si teda vymysleli len niečo ako: „Nie si chorý, to si len zjedol príliš veľa banánov. Do zajtra to prejde.“ Neprešlo. Vďaka tomuto prístupu mám aj teraz v dospelosti problém priznať si, že mi je zle, a ísť k lekárovi. Preto som dva roky dozadu takmer zomrel na zápal pľúc.
12. Keď som mala 5, na Vianoce nám so sestrou rodičia kúpili elektrický klavír. Mal rôzne módy – medzi nimi aj jeden, ktorý zahral správnu notu bez ohľadu na to, aký kláves človek stlačí. Vďaka nemu som predviedla mame neuveriteľný klavírny koncert a ona koncom až plakala od dojatia. Zavolala celej rodine, nech si ma vypočujú, a výskala, že má doma ďalšieho Mozarta. Nič ponižujúcejšie ako následné priznanie, že som to nehrala ja, som dodnes nezažila.
13. V jedenástich som mal odovzdať koncoročný projekt, na ktorom som ešte ani nezačal pracovať. Tak som ráno vyhlásil, že som chorý, a vymyslel si zopár klasických príznakov. Nečakal som, že ma mama obratom vezme k lekárke, ani to, že mi tá diagnostikuje mononukleózu a ja ostanem šesť týždňov zavretý doma. Ale aspoň ten projekt mi učiteľ odpustil…
