Šéfovia. Poslední prichádzajú, prví odchádzajú a medzitým nerobia iné, len buzerujú svojich podriadených. Samozrejme, nie sú takí všetci, no nájsť príčetného, empatického alebo aspoň normálneho nadriadeného je raritou. Títo ľudia z Redditu na takého rozhodne šťastie nemali.
Na sociálnej sieti prezradili miestami až smiešne banality, ktoré ich v práci dostali do poriadnych problémov. Nezasunutá stolička či hrubé obočie, tu máš hneď niekoľko dôvodov, že niektorí šéfovia nemajú všetkých päť po hromade. Súhlasíš?
1. Pracoval som v známej sieti rýchleho občerstvenia. Bol som tam druhý deň a zákazník sa ma opýtal, koľko niečo stojí. Nemal som ani poňatia, tak som sa pozrel na menu a prečítal mu to. Všimol si to manažér a usúdil, že to bolo odo mňa vysoko neprofesionálne. Tretí deň sa nekonal.
2. Šéf sa mi hrabal v pracovných mailoch a zistil, že niektoré začínam slovom „ahoj“. Podotýkam, že výhradne tie, ktoré adresujem kolegom, s ktorými si tykám. Bolo z toho neskutočné haló. Všetko odosielané z firemného mailu musí mať formálny charakter.
3. Počas leta bola u nás na stáži jedna študentka. Jedného dňa prišla v ružových šatách a šéf skoro od jedu vyskočil z kože. Hodinu jej vyplachoval žalúdok a trval na tom, že ružové šaty sú to posledné, čo by žena v strojárskom odvetví mala nosiť do práce.
4. Šéf si ma zavolal na koberček, lebo vykalkuloval, že som počas roka vyčerpala 5 dní platenej práceneschopnosti. Nárok sme mali na 12, no zamestnanci v priemere čerpali 4. Každý, kto vyčerpal viac, mal problém.
5. Čiary v tabuľke, ktorú som prezentovala na porade, boli príliš hrubé. Tú poondiatu tabuľku som robila podľa ich poondiatej príručky. Čiary boli také hrubé, aké podľa nej byť mali.
6. Dvanásť sekúnd. Pri návrate z obedňajšej prestávky som meškal dvanásť sekúnd. Dostal som hodinovú prednášku o tom, ako si mám lepšie zadeľovať čas.
7. Bolo mi povedané, že som neprispôsobivá, lebo som na šéfov návrh na úpravu nášho spoločného zadania odpovedala: „Predtým, ako sa rozhodnem, by som si to rada ešte lepšie pozrela.“
8. Dostala som vynadané, lebo som počas obednej prestávky jedávala v aute. Chcela som mať aspoň na polhodinu svätý pokoj. „Čo ak ťa budeme akútne potrebovať v kancelárii?!“ spýtal sa ma šéf. Vysvetlila som mu, že to auto parkuje na firemnom parkovisku, nie na Novom Zélande.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
