8. Raz k nám do kaviarne napochodoval trochu zvláštny muž. Povedal, že sa chce stať naším stálym zákazníkom, ale nechce, aby sa s ním ktokoľvek bavil. Proste chce prísť, dostať kávu, zaplatiť a odísť. Nulová komunikácia. Z dobrej vôle som sa mu rozhodla vyhovieť.
Oznámila som kolegom, že máme takéhoto zákazníka, každý deň príde, majú mu spraviť túto kávu a absolútne s ním nekomunikovať. Všetko fungovalo perfektne niekoľko mesiacov, až dokiaľ k nám nenastúpila nová brigádnička. Keď si daný pán prišiel pre svoju kávu, akurát som niečo riešila v sklade a ona bola za pokladňou.
Ako každého iného zákazníka, aj jeho sa spýtala: „Čo vám pripravím?“ Prisahám, ten chlap sa totálne opustil. Až do skladu som počula, ako po nej vrieska, či je normálna. „Jednoduché inštrukcie! Títo ľudia nevedia rešpektovať jednoduché inštrukcie!!! Povedal som, nech sa so mnou nikto nerozpráva!!!“ S týmito slovami vybehol von a už sme ho nikdy nevideli.
9. Robila som v sekáči, kde sme okrem oblečenia držali aj použitú elektroniku. Tú nebolo možné vrátiť – ľudia si z nej totiž zvykli povyberať súčiastky a potom ju chceli reklamovať ako nefunkčnú. Keď k nám teda prišla pani reklamovať monitor, ktorý kúpila asi týždeň dozadu, snažila som sa jej objasniť, že sa to nedá.
Trvala na tom, že je s ním niečo v neporiadku. „Čo presne?“ pýtam sa jej. „Satan. Snaží sa pomocou tohto diabolského prístroja naverbovať moje deti!“ odpovedala a v jej hlase bolo znať čistý des. Údajne priniesla monitor domov, a keď ho zapojila do zásuvky, začal vydávať zvláštne hypnotické zvuky, ktoré ju aj jej deti uviedli do okamžitého tranzu.
Celá situácia bola natoľko bizarná, že som sa nad ňou zľutovala, zobrala monitor a vrátila jej peniaze. Okamžite som ho išla dozadu skúsiť zapojiť, a hádajte čo? Žiadne hypnotické zvuky z neho nevychádzali. Ale ktovie… možno len nie som pre satana dosť zaujímavá.
10. Pracujem ako SBS-kár na úrade vlády. Raz som musel zasahovať, lebo sa akýsi magor v kukle vyhrážal pani na recepcii. Povedal, že ju zabije, pričom na ňu mieril… otváračom na konzervy.
11. Kedysi som pracovala v našej miestnej knižnici. Vzadu v zasadačke organizoval miestny Pán Podnikateľ čitateľský klub. Na naše prvé stretnutie nikdy nezabudnem. Dovalil sa za mnou celý červený od zlosti: „Prečo mám studenú stoličku?! Odmietam sedieť na studenej stoličke!“ Potom mi nakázal, nech si nabudúce pred jeho príchodom sadnem na jeho stoličku, aby ju mal pekne vyhriatu.
12. Som šofér autobusu. V spätnom zrkadle som videl, že chalan beží ako Usain Bolt, len aby stihol môj autobus, tak som podržal otvorené dvere. Keď prišiel ku mne, povedal, že nemá peniaze na lístok, a snažil sa ma uprosiť, aby som ho odviezol zadarmo. „Je to urgentné. Mám zlomenú nohu a musím sa dostať do nemocnice!“
