Každý z nás niečo pred rodičmi sem-tam zamlčí. Niekedy ide o drobnosť, inokedy o tajomstvo, ktoré by doma doslova spustilo hurikán. Práve o takých tajomstvách je tento článok. Ľudia na Reddite sa totiž pod rúškom anonymity ochotne podelili o príbehy, ktoré by svojim rodičom nepovedali ani za svet. Nájdeš tu vtipné momenty, ktoré vyvolajú úsmev, ale aj priznania, pri ktorých sa ti možno zježia chlpy.
Postupne zistíš, že každý z nás v sebe nosí niečo, čo chce radšej pochovať a tváriť sa, že sa to nestalo. Tieto príbehy však ukazujú, že život je plný bláznivých rozhodnutí, nečakaných situácií a občas aj poriadne temných chvíľ. Tak sa usaď a priprav sa na výber tajomstiev, ktoré by rodičom rozhodne zlomili srdce… alebo minimálne pošramotili nervy.
1. Keď som išiel poza školu, zástupkyňa zavolala otcovi, ktorý obratom zavolal mne a chcel nejaké vysvetlenie. Rýchlo som si vymyslel školský výlet. Otec mi neveril a žiadal, aby som mu dal k telefónu učiteľa. V štvrti plnej bezdomovcov som jednému dal päťku, aby hral učiteľa. Zahral to dokonale. Otec mi uveril a ospravedlnil sa.
2. Zaplietol som sa s maminou kamarátkou a dnes to ľutujem. Párkrát sme sa bozkávali a raz takmer… veď viete čo. Nemali sme po ruke ochranu, takže sme to radšej zabalili. Druhýkrát by som to už nespravil.
3. Keď som mal šesť rokov, nacikal som do koša, ktorý máme hneď vedľa záchoda. Len tak, z dlhej chvíle. Naši doteraz tvrdia, že to urobil pes, a pravidelne tú historku vyťahujú, keď niečo vyvedie. A ja? Ja sa idem od hanby prepadnúť.
4. Počas ciest po svete som sa dostal do nehostinnej krajiny. Do takej, do ktorej vám radia radšej neísť. A niečo na tom bude – prežil som tam mrazivú noc plnú b*mbardovania.
5. Dedko mi daroval päťtisíc eur a požiadal ma, aby som to nehovoril rodičom. Vedel som, že by zo mňa vyžmýkali každý cent, tak som mlčal.
6. Moja rakovina je späť. Rodičia sú starí a ledva zvládajú vlastné problémy, tak im nechcem túto správu povedať, aby ich to nezlomilo. Jediné, čo chcem, je prežiť ich aspoň o jeden deň.
7. S niekoľkými promile v krvi som nám do domu pustil agresívneho medvedíka čistotného, lebo som si myslel, že je to náš pes. Poškriabal sedačku, tak som jednotlivé epedy pootáčal vrchnou stranou nadol, a dúfal, že nikto na nič nepríde. Rok to nikto neriešil, takže zatiaľ som v pohode.
8. Pamätám si deň, keď si ma adoptovali. Nikdy som im to nepovedala a keďže už tento svet opustili, ani im to nepoviem. Dali mi lásku, ktorú som potrebovala, a verím, že mali dôvod mlčať o tom, že nie som ich biologická dcéra.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
