Keď sa ľudia rozprávajú o najobávanejších bojovníkoch dejín, určite neobídu japonských samurajov. Všetci si ihneď predstavíme verných, odhodlaných, zručných vojakov v krásnych brneniach, v rukách zvierajúcich mocné katany, s ktorými vedia majstrovsky narábať. Zodpovedá tento obraz realite?

Slovo samuraj sa zvykne prekladať ako „ten, kto slúži“. Nájomní bojovníci na konci 12. storočia získali významné postavenie v japonskej spoločnosti a predstavovali strednú a vyššiu vrstvu bojovníkov. Samuraji boli spätí so svojím klanom a feudálnym pánom (daimyom), ktorému slúžili.

Samuraji v mnohom pripomínali európskych rytierov. Mali prístup k vzdelaniu a okrem boja sa učili rôznym umeniam a remeslám. Príslušnosť k samurajom sa dedila. Po vzniku cisárstva bol samurajský stav zrušený v roku 1876 a následné povstania samurajov boli rýchlo potlačené profesionálnou armádou západného typu.

So samurajmi sa spája riadna hromada mýtov, ktoré sa do celého sveta rozšírili prostredníctvom filmov či hier. Aký je rozdiel medzi fikciou a skutočnosťou?

Úzka elita bojom zocelených mužov

Mýtus: Samurajmi sa stali len tí najlepší bojovníci z najlepších. Úzky klub bojom zocelených mužov trávil väčšinu svojho života so zbraňou v ruke.

Fakt: V priebehu storočí sa podiel samurajov v japonskej populácii menil, faktom zostáva, že ich vôbec nebolo málo. Podľa prieskumu uskutočneného v 19. storočí sa k samurajskému statusu prihlásilo 1 774 000 z 25 miliónov obyvateľov. Možno by sme mohli povedať, že asi každý Japonec má nejakého samurajského predka.

Samurajský status vôbec nebol vyhradený pre mužské pohlavie. Po boku samurajov bojovali aj ženy, zvané onna-musha, a o niekoľkých ženských samurajkách (existuje také slovo?) sa dochovali fascinujúce príbehy. V japonskom umení sa často spomína bojovníčka a veliteľka Tomoe Gozen, avšak nedá sa potvrdiť, že išlo o reálnu historickú postavu.