10. Mám rastovú vadu, vďaka ktorej vyzerám veľmi mlado a ľudia mi neustále hovoria, aké to je super a že som vlastne šťastlivec. Vraj keď budem mať štyridsať, budem vyzerať na dvadsať a blá, blá, blá. Nie je to také úžasné, ako si myslia. Okrem toho, že mám zle vyvinuté kosti a často trpím bolesťami, ma navyše nikto neberie vážne. Zamestnávatelia ma nechcú prijať do práce, lebo si myslia, že klamem o svojom veku. Nepomáha ani to, keď vytiahnem občiansky.
11. Bol som v potravinách aj s mojou paličkou, vďaka ktorej ľahšie kráčam. Nerobil som nič špeciálne, len som vyberal cestoviny, ktoré som chcel uvariť na večeru. Vtom sa pri mne pristavila žena: „Som vďačná za vaše služby.“ Ostal som v pomykove, keďže som bol len obyčajný 16-ročný chalan s paličkou a absolútne nič nenasvedčovalo tomu, že som kedysi slúžil v armáde. Len som kráčal o paličke.
„Prepáčte, čo?“ opýtal som sa, možno som predsa len zle počul. Nepočul. „Ďakujem, že ste bojovali za našu krajinu a obetovali jej svoju schopnosť chodiť,“ povedala. Naozaj som v tej chvíli nevedel, čo mám robiť, tak som len prikývol a odkráčal aj s mojou paličkou preč.
12. S kamarátmi sme mali u nás na záhrade večernú grilovačku. Jeden z nich, ktorý má mozgovú obrnu, sa snažil zapáliť sviečku jednou rukou. Vtedy k nemu pribehol ďalší kamarát, ktorý sa chcel asi trochu vyťahovať alebo čo. Vytrhol mu sviečku z ruky, za stotinu sekundy ju zapálil a výstavne ju položil na stôl so slovami: „Takto sa to robí, kámo.“ A on naňho len smutne pozrel a skonštatoval: „Hej, takto sa to robí, keď vieš používať obe ruky.“ Také morbídne ticho som ešte nezažil.
