Stretnutie so sultánom
Počas dňa sa ženy znova oddali modleniu sa a potom nastala chvíľa voľného času. V ňom sa vyššie postavené ženy mohli otvorene stretávať v jednom z mnohých bazénov, kde diskutovali a polemizovali. Sem-tam sa ale stalo, že bol ich oddych narušený príchodom tej najdôležitejšej osoby v celej ríši. Sultán bol na ceste. Okamžite nastala pohotovosť. Ako na neho zapôsobiť? Koho si vezme so sebou? Bude to tá pravá?
Takmer všetky ženy chceli skončiť v jeho prítomnosti. Sultán totižto nebol nevychovaná beštia. Často to bol najsofistikovanejší muž v celej ríši a jeho konkubíny s ním mali vrúcny vzťah. Aj toto stretnutie sa ale držalo pevných noriem. Keď si sultán jednu zo svojich konkubín vybral, jej služobnice jej pomohli sa obliecť do najkrajšieho odevu, aký mala, a potom ju eunuchovia odprevadili do sultánovej izby. Táto udalosť bola jedným veľkým rituálom a sultán si so sebou mohol vziať aj viac než len jednu konkubínu.
Akákoľvek žena bola vybraná, jej status v háreme išiel raketovo hore. Mohol si ju vybrať sám sultán, alebo mu ju odporučila jeho matka. Hárem bol hlboko ponorený do rituálu a prenos konkubíny do sultánovej izby sprevádzalo mnoho procesov. Celé sa to nieslo v znamení ticha, dôstojnosti, akoby dáma vstupovala do vysnívaného chrámu večnosti.
Stretnutie prebiehalo taktiež trocha zvláštne. Často nedochádzalo priamo k intímnemu kontaktu. Konkubíny chceli sultánov ohúriť svojím šarmom a inteligenciou. Rozprávali sa o poézii a kultúre, čo zas mohlo obohatiť sultána. Obe strany mohli zo stretnutia niečo získať. Ak sa konkubíne podarilo so sultánom splodiť syna, stala sa z nej, hneď po sultánovej matke, najdôležitejšia žena v celej ríši. Vzťah sultána a jeho konkubín mohol byť hlboký, dlhý a vášnivý, no zároveň aj vzdialený. Ak došlo k nejakému priestupku a konkubína sa v jeho prítomnosti nesprávala dobre, jej krutý osud mohol byť ľahko spečatený.
Hárem a večerné aktivity
Hárem sa večer znova stával chrámom pokoja a pospolitosti. Dámy tancovali, spievali a zdokonaľovali svoje umelecké schopnosti. Zároveň s tým mohlo dôjsť k veľkej politickej diskusii. Do popredia mohli vystúpiť dôležité ženy, ako napríklad sultánova matka, ktorá uviedla otázku a dámy museli reagovať. Išlo o ďalší prvok ich výchovy a edukácie.
Okrem toho sa dámy všetkých vrstiev zapájali do prispievania do ekonomiky háremu. Štrikovali, vyšívali a starali sa o to, aspoň z nejakej časti, aby hárem nemusel míňať svoje financie. Najvyššie postavené ženy dávali pozor na rozpočet a predstavovali istú úlohu manažéra. Potom nastával čas večere, ktorá bola, ako väčšina prvkov v háreme, honosná. Hárem mal vlastných špecializovaných kuchárov. Tí varili zo surovín z celého sveta a žiadna večera nebola taká istá ako tá predošlá.
Potom dochádzalo ku kultúrnym podujatiam. Do háremu mohli prísť rôzni muzikanti alebo herci, ktorí pred konkubínami predvádzali svoje schopnosti. Neraz bol pri takejto príležitosti prítomný aj sultán. Vtedy bola možnosť zažiariť. Nejedna konkubína sa zapojila do spevu, snažiac sa zapôsobiť na sultána.
V neskorých večerných hodinách, po večernom modlení, si sultán mohol do svojej izby zavolať ďalšiu konkubínu, s ktorou robil, čo len chcel. Ako už ale bolo spomenuté, často nešlo o fyzicky intímne aktivity, ale skôr o diskusie. Vplyv sultánových konkubín a manželiek mohol byť citeľný naprieč celou ríšou. Postupne sa na hárem znášala noc, ktorú vítali tiché šepoty, snívajúce prevažne o tom, ako sa dostať do sultánovej pozornosti.
Osmanská ríša a koniec háremov
Osmanská ríša oficiálne padla 1. novembra 1922, keď bol sultanát zrušený Veľkým národným zhromaždením Turecka. To znamenalo koniec sultánovej vlády. Posledný úder prišiel 29. októbra 1923, keď Mustafa Kemal Atatürk vyhlásil založenie Tureckej republiky, ktorá oficiálne nahradila Osmanskú monarchiu.
Pád Osmanskej ríše bol výsledkom dlhého, postupného úpadku v priebehu niekoľkých storočí, ktorý bol spôsobený kombináciou vnútorných a vonkajších faktorov. Medzi tieto faktory patrí korupcia, kopiace sa vojenské prehry, ekonomický úpadok a napätie medzi obyvateľmi. Posledný hárem bol ale zatvorený len dva roky pred koncom Osmanskej ríše, v roku 1920. Posledný sultán Mehmed VI. bol z krajiny vyslaný do exilu, a tak sa sultánska tradícia skončila.
Obyvateľky posledných háremov smerovali taktiež do exilu, alebo získali so svojimi rodinami penzie za to, ako museli väčšinu svojho života žiť. Palác Dolmabahçe a palác Topkapi sa eventuálne zmenili na múzeá a súkromné priestory háremu sa stali dostupnými pre verejnosť.
