Na’vi – Avatar
Film Avatar od Jamesa Camerona je považovaný za veľmi výrazný míľnik vo vizuálnych efektoch, a to z viacerých dôvodov. Hlavnou výnimočnosťou je komplexné prepojenie digitálneho sveta a reality hercov, čo umožnilo, aby sa diváci oddali pocitu, že Pandoru a jej obyvateľov možno skutočne navštíviť.
Každý Na’vi, obyvateľ Pandory, bol digitálnou postavou vytvorenou na základe motion capture výkonu hercov, pričom sa zachovala celá emocionálna hĺbka ich výkonov – výraz tváre, pohyby očí, gestá a drobné nuansy tela. Vizuálne efekty prvého filmu stáli približne 175 miliónov dolárov.
Cameron vytvoril aj pokročilý systém stereoskopického 3D natáčania, ktorý umožnil realistické vnímanie hĺbky scény. Herci natáčali vo virtuálnom prostredí, ktoré bolo zobrazované pomocou špeciálnych kamier, čo umožnilo natáčať scény ako na „skutočnom“ pľaci, hoci všetko bolo digitálne.
Výsledkom bolo, že digitálne postavy a reálne svetlo a tieň ladili dokonale, a tým sa podarilo prekonať klasický efekt „digitálnej postavy na plátne“. Táto technika sa následne začala ešte vylepšovať. Cameron ju vo filme Avatar: Cesta vody presunul do podvodného priestoru. Na filmoch zo série Avatar nepracovala spoločnosť ILM, ale Weta Digital, ktorá stála pri vzniku Pána prsteňov.
Cameron tam však nezastavil
Ďalším unikátnym aspektom bol detail prostredia a simulácie prírody. Flora a fauna Pandory, pohyby listov, vody či svetelné efekty interagujúce s postavami, všetko bolo simulované s vysokou úrovňou realizmu. Každá scéna kombinovala digitálne prostredie s hercami v motion capture oblekoch, čo vytváralo plynulé prepojenie medzi imaginárnym a skutočným svetom.
Avatar teda nielen posunul hranice 3D a CGI, ale aj technológiu motion capture na novú úroveň, kde digitálna postava dokázala zachytiť emocionálne nuansy hercov. Film otvoril cestu pre realistické digitálne postavy a virtuálne natáčanie. Tie dnes používajú mnohé veľkorozpočtové produkcie a stal sa technologickým vzorom pre ďalšie generácie vizuálnych efektov.
Gollum – Pán prsteňov
A teraz si pripomenieme veľkého krstného otca moderných vizuálnych efektov. Pán prsteňov od Petra Jacksona stál pri vzniku mnohých softvérov a technológií, ktoré viedli k vzniku vyššie spomenutých filmov. Vyzdvihneme hlavne revolučnú postavu Golluma. Tvorcovia chceli, aby postava pôsobila plne realisticky a emocionálne autenticky, hoci ide o digitálnu bytosť.
Aby sa to dosiahlo, využili technológiu motion capture, pri ktorej herec Andy Serkis nosil špeciálny oblek pokrytý značkami. Tie zaznamenávali každý jeho pohyb a gestá. Na tvári mal Serkis ďalšie značky, ktoré sledovali mimiku, pohyb očí a úst, čím sa zachytili aj tie najjemnejšie emocionálne detaily. Tieto údaje potom tím Weta Digital preniesol do digitálneho modelu Golluma, pričom sa zachovala autenticita jeho pohybov aj výrazov.
Vytvárali sa realistické svaly, pokožka, vlasy a oči, ktoré reagovali na svetlo a prostredie, aby postava pôsobila ako živá bytosť. Jednou z najväčších výziev bolo integrovať Golluma do reálnych scén s hercami, ktorí natáčali na fyzických setoch. Podobným procesom si tím Weta Digital prešiel aj pri tvorbe vizuálnych efektov pre film King Kong z roku 2005.
Digitálna postava Golluma musela interagovať s prostredím a ostatnými postavami presvedčivo, či už stála vedľa Froda, alebo sa pohybovala po skalách a lesoch Stredozeme. To si vyžadovalo precíznu synchronizáciu medzi motion capture údajmi, animáciou a osvetlením digitálneho modelu.
Výsledok bol prelomový – Gollum pôsobil realisticky, emotívne a plne integrovaný so svetom filmu. Kritici aj diváci ocenili, že ide o úplne presvedčivú digitálnu postavu, ktorá dokáže vyjadriť psychologickú hĺbku a interakciu s ostatnými postavami. Vďaka tomu sa Gollum stal vzorom pre všetky budúce digitálne postavy a ukázal, že motion capture môže priniesť autentický herecký výkon do CGI sveta.
