10. Moja učiteľka slovenčiny otvorene priznala, že moje slohy známkuje prísnejšie ako slohy ostatných. „U iného by to bola jednotka, u teba je to za dva. Viem, že to vieš aj lepšie.“ Dovtedy som sa skutočne snažila, po tomto vyjadrení som začala mať celý predmet totálne u prdele.
11. V tretej triede som dostal nižšiu známku z diktátu, lebo mi tá negramotná puchra opravila „nie je“ na „nieje“. Mám 36 rokov a ešte teraz mi stúpne tlak, keď si na to spomeniem. Bodaj by ju šľak trafil.
12. Nechal som si na lavici kalkulačku. Môj fyzikár sa rozhodol, že si ju skrátka zoberie. Na každej hodine sa ma pýtal, kde mám kalkulačku, na každej hodine som mu povedal, že ju hľadám, no nedarí sa mi ju nájsť. Na každej hodine mi dal za to poznámku.
Na konci školského roka sa mu spolužiak zo srandy rozhodol pohrabať v stole a hádajte, čo tam našiel. Moju kalkulačku. Boli do nej vyryté moje iniciálky, takže nebola šanca, že je to len náhodou rovnaká kalkulačka. Čistý kretén.
13. Som ľaváčka. Na základnej škole som nafasovala učiteľa, ktorý ma nútil písať pravou rukou. „Tak to má byť a bodka.“
14. Vo štvrtom ročníku ma učiteľ nútil niekoľkokrát prepisovať všetky svoje poznámky, lebo sa vraj nedali čítať. Raz som toho mala plné zuby a spýtala sa ho, prečo to isté nerobí aj chlapcom. Aj oni mali písmo, ktoré bolo treba hodinu lúštiť, no im nikdy nič nepovedal. „Lebo oni sú chlapci a ty si dievča. Dievčatá musia písať krasopisne.“
15. Dala mi poznámku za žuvanie žuvačky. Otvoril som ústa a snažil sa jej dokázať, že žiadnu žuvačku v ústach nemám. „Neklam. Tú mentolovú vôňu cítiť na kilometre.“ Očividne nikdy nepočula o mentolových cukríkoch… alebo zubnej paste.
16. Naša narušená matikárka ma vyvolala pred tabuľu, aby som vyriešila príklad pred celou triedou. Nevadí, matematika mi išla. Vyriešila som príklad, vysvetlila som, ako som sa dopracovala k výsledku, a bola som si prakticky istá, že dostanem jednotku. Prd.
Dala mi za päť a ešte dobrých desať minút sa smiala, ako príšerne som to vypočítala. Vraj som bola úplne mimo. Zotrela z tabule môj výpočet a začala to rátať sama. Urobila presne to isté, čo som urobila ja, a – šokujúco – sa dopracovala k tomu istému výsledku, aký som mala ja.
Niekoľko mojich spolužiakov jej to povedalo. Začala sa kyslo usmievať a vypadlo z nej: „Ja už si nepamätám, ako presne to rátala. Som učiteľka. Nemôžem si pamätať každý príklad, ktorý predo mnou niekto vyráta.“ Stalo sa to doslova dve minúty dozadu. Od toho dňa sa mi ani jeden raz nepozrela do očí a už v živote ma nevyvolala pred tabuľu.
